Chceš prísť o kamaráta? Zamestnaj ho...

Priateľov a kamarátov máme všetci. S kamarátmi sa zdravíme na ulici, prípadne máme nejaký spoločný zážitok. Priateľov si vyberáme,  patria do vyššieho levelu. 

Ján a Peter, dvaja mladí muži  - povedzme, že boli len kamaráti. Pochádzali z malého stredoslovenského mestečka, kde spoločne v jednej triede gymnázia strávili  roky dospievania. Ako to už chodí neskôr sa ich cesty rozišli.

Ján odišiel študovať do Bratislavy. Bol šikovný, komunikatívny, ako bonus k tomu veľký fešák, takže o spoločnosť dievčat nemal nikdy núdzu. Myslím, že v budovaní obchodných vzťahov mu to výdatne pomáhalo. Myšlienka, že si vybuduje vlastný biznis sa zrodila ešte  počas štúdia - založil sklad s rozličným tovarom a postupne ho začal "piplať". Začínal v unimobunke s jedným šoférom a skladníkom v prenajatých priestoroch. Hodiny strávené na cestách za klientmi  s telefónom na uchu sa nedajú spočítať. Jednanie raz v Poprade, potom v Čechách, alebo v Poľsku. Naozaj makal ako sa povie 24-hodín denne. Nič mu nespadlo do rúk len tak, všetko si musel zaslúžiť aj keď ja si myslím, že bol na to predurčený, nič iné ani robiť nemohol. Skrátka obchodník každou bunkou svojho tela. Človek na správnom mieste.

Peter zostal doma v rodnom meste, našiel si prácu, do ktorej síce chodil, ale stále bol nespokojný, cítil sa nedocenený, frustrovaný, potom z toho všetkého niekedy až agresívny.

Jedného dňa sa  títo dvaja chlapi stretli niekde v krčme na pivku. Jánova firma sa pekne rozrastala, medzičasom vybudoval  vlastný sklad, zamestnával do dvadsať ľudí. Slovo dalo slovo a Ján sľúbil Petrovi, že ho teda na skúšku zamestná, ako obchodného manažéra. Peter sa potešil, dostal svoje auto, zoznam klientov, ktorých mal na starosti a zdalo sa, že je konečne spokojný.

Všade chodili spolu, až sme si hovorili, či je to v poriadku. Ale bolo. Ján sa jednoducho snažil uviesť kamaráta do podnikateľského prostredia, robilo mu dobre trošku sa pochváliť. No chlap predsa ...  Na druhej strane,  Peter sa občas správal ako majster zemegule a majiteľ celej firmy. Najmä pred zákazníkmi a cudzími ľuďmi, to vyzeralo arogantne a pre nás smiešne, ale Ján to nejak toleroval a len sa usmieval popod fúzy.

Problém nastal až ku koncu roka, keď sa robia inventúry, počítajú sa zostatky na sklade a v predajniach. Na povrch vyplávalo niekoľko stotisícové manko / ešte v korunách/. Všetky cesty viedli k Petrovi - na základe jeho pokynov sa vyskladňoval tovar, ktorý síce bol z areálu firmy vyvezený, ale peniaze išli do Petrovho vrecka. Samozrejme museli chýbať. Neviem, či bol taký naivný a veril, že sa na to nepríde, alebo to robil zámerne. Dostal predsa šancu slušne si zarobiť a slušne žiť. Bola to závisť? Chcel sa Jánovi vyrovnať?

V tom momente bolo po kamarátstve. Ján najskôr zvažoval, že ho nechá ešte pracovať, aby mu škodu, ktorú spôsobil  nahradil splátkami zo mzdy, ale napokon sa to vyriešilo samo.

Peter jednoducho prestal chodiť do práce a hral mŕtveho chrobáka.

Dnes nekomunikujú, pričom si nevedia prísť na meno. Nazývajú sa len pohlavnými údmi a tu nepublikovateľnými nadávkami. 

Pokiaľ máme priateľov a kamarátov, tak sa s nimi stretávajme, na káve, pri športe, volajme si, dajme im pocítiť, že si ich vážime a sme radi tomu, že sú. Vzťah nadriadený - podriadený tu nefunguje.

Zamestnancov si hľadajme medzi anonymnými ľuďmi na základe profesijných predpokladov - buď sa osvedčia, alebo nie, ale nemusí nás to zasiahnuť na citlivom mieste. A viem, že sú ľudia, čo si dokážu vážiť príležitosť.