Zemiakové placky

Ráno ma zobudila višňovou pusou a už bola oblečená. „Musím už utekať na vlak. Nezabudni, že dnes budeme spať u známych.“ Povedala, usmiala sa čertovsky a odišla. Dokonca mi ani nedovolila poznamenať niečo na jej sukňu. 

Miloval som také dni, bolo to v strede leta, keď tráva vonia čímsi nabitým, milenci trávia čas až do noci a mesiac im svieti na cestu. V tie večery sme chodili k známym a občsa tam sme prespali. Bolo to blízko miesta, kde mali chatu moji dvaja spolužiaci. V tej oblasti žilo aj chalanisko, s ktorým som vyrastol. Ten to so mnou všetko prežil.

Zbojníčka milovala to miesto, mohla tam čítať svoje knižky a občas tam stretla zatúlanú kamarátku. Ja neviem ako vy, ale niekde na svete musí byť také miesto. Na tom mieste sa pije sangria do noci, slečny sa obalia dekou alebo mikinou. Tyrkysovou obyčajne, aby sa vyhovárali, že im neladia k očiam. Hoc, kto by si všimal očia, keď sú tú ich copy, ruky a krk.

V práci sme spievali Pavelčákovcov o dušu, na obed bolo zas 12 knedlí a pol kačice. Sadol som si na iný autobus a usmieval sa na dievča vo vínovo červenom tričku. Sadol som si oproti nej a moje kolená sa s ňou dotýkala. Neodklaňala sa, naopak sa červenala a usmievala. Trošku utíchol autobus a ja som sa jej spýtal, „Môžem ťa pobozkať? Si mi veľmi sympatická a chcem...“ Nastal výbuch smiechu a ľudia sa na nás obzerali ako keby sme si práve motykou zaryli do toho, čomu sa hovorí columna vertebalis.

„Ty nikdy nevyrastieš?“A smiali sme sa. Začala mať nejaké reči, že si stále vymýšľam. Ktovie prečo. Lež som jej hovoril príbeh o pani, ktorá raz stala v autobuse a vykrikovala, „Kto mi ukradne chlapa, žalúdkom mu naplním nôž!“

Občas moje oči zablúdili do jej výstrihu, keď sa otáčala a ja som sa kochal slnečnicami, ktoré boli na lúke. Na ďalšej zastávke nastúpila dievčina, pohľadná veru. To bolo dievča, ktorým sa hovorí, dievčatá s prvými úsmevmi. (Dobre, teraz som si to vymyslel, lež čo? Mám napísať, že mala kolo 17?)

Sadla si k nám, vystískala sa s mojou spolucestujúcou a zhovárala nám, že sa jej páči, keď nejaký chlapec si ju doberá a zlostí a keď sa pri spoločnej práce jej ruka občas zahrabe na jeho chrbát. Ale keďže šarvanec je hanblivý, bolo by mu treba prehovoriť do duše. Ako mne pred časom.

Autobus prišiel na mesto stretnutia, gulášom nás hostili a tuším aj nejakým rumom. Zrazu som sa pozrel na toho chlapca a jeho oči nepatrili nikomu inému ako tej, čo ho občas pohladila po chrbte.

„Poďme sa ožrať do nemoty!“ Vyvreskoval tam nejaký Don Juan, lebo sa stále chytal v prsia, akoby si neustále kontroloval tep. Vedľa neho tam bola nejaká zvučná deva, čo sa vkuse smiala a chichotala, keď hocijaký chlap sa čo i len usadil. Okrem mňa, bol som čerstvou výnimkou. Bodaj by nie, keď sa na vás pozrie žena, ukáže zuby, výstrih a začne natriasať so sebou a už čakáte, kedy povie „Rytmus“, a vy začnete z útrob hovoriť tie vety, „Keby som nehnil za živa.“

Aspoň som dostal pusu od tej, ktorej som občas pomohol s umývaním riadov.

Mladé chalaniská pobrali loptu a šli s ňou. My sme sa tiež podaktorí vzali a šli. Div mi oči nevyskočili, keď som sa tam vystískal s tým, pri ktorom som spal pri siedmych stupňoch. To boli časy, keď nám nechceli predať prskavky bez občianskeho preukazu.

No čo čert nechcel, stretol som aj tých dvoch spolužiakoch a postretával sa s kdekým. S chalanom, čo odmietal ukazovať vlastnej mamke ruksak. S dvoma bratmi, čo jeden druhého na kapote auta vozili, s neodolateľným hlasom „A to šicko šmece“ a aj s ním, čo sme ako mladší hrávali Európu. Ak som na dákoho zabudol, odpustia mi to. Jasne, kto by nezabudol na legendárneho cyklistu, čo miloval kuraciu polievku.

Zašli sme na ihrisko, kde ževraj budeme hrať mladší proti starším.Teda ako tak, že oni mali tak do 18, my tak 28. Striedali sme sa na ihrisku, to vám nebol futbal, ale kabaret.

Ja som tam spieval Dúhovú vílu (hádam poznáte pesničku, nechce sa mi dať „Insert-hyperlink“), potom rozprával o ROH, o tom, že sa mi nechce behať. Ďalší nadával na hodinu biológie, nejako nemal rád číslo 23, potom tu bol ďalší, s ktorým som rozoberal HTML kódy. (Hlavne atribút FONT COLOR rovná sa.) Nesmieme zabudnúť na nášho obetavého brankára, ktorý emóciami privádzal súperových útočníkov do šialenstva. (smial sa im do gamby) Potom tu bol chalan, čo odkopával loptu z päťky (áno, to široké e je dobre.) Dvaja bratia, jeden raz zašiel do bránky a kľučkoval pri obrancoch. A ten druhý bol špílmacher, strieľal z každej možnej príležitosti. Nedá sa to opísať, to sa musí zažiť.

Hrali sme na tráve, kde nepokosená ďatelina a suché seno nám spestrovalo to, že je leto. Bože, aký je tam nádherný kraj. Občas som si spomenul na čarodejnicu a tak sme dostali gól. Vyhrali sme asi 10-8. Ale tak, že to bolo Pyrhovo víťazstvo a my sme ho šli utrrpieť do šenku.

Ako sa tak umývame a lejeme na seba tú vodu zo šancu, jeden z tých chlapcov, čo prehrali, je voľajaký zmätený a oblieka si na seba spotené tričko.

„Nebuď taký smutný, však vyhráte nabudúce.“ hovorili sme mu. Jasné, že sme všetci vedeli, čo je vo veci. Je zamilovaný do dievčaťa a nevie jej to dať najavo.

I zveril sa nám a my sme ho vzali so sebou do šenku. Poradili sme mu, nech si vymýšľa, nech odtrhne kvet z poľa a hlavne, nech sa smeje. Riekli sme mu, že ak bude nejaký problém, poradíme mu. I sme ho rozosmiali a bol fuč. A tá fľaška tiež.

Ráno som sa zobudil v hrozných mukách, nechápal som ako je možné, že vedľa postele leží tá slnečnica. Žeby som ju odtrhol pred tým psom?

Zašiel som do kuchyne, kde bolo ticho ako pri inkvizičnom procese. Všetci sedeli za stolom, všetci ako sme hrali ten futbal. Ja neviem ako to je možné, ale dobrých 20 alebo 30 ľudí tam sedelo za stolom. Polka z nich pred sebou kyslé uhorky, niektorí čaj, iní kávu a ja som si robil harmanček.

„Včera sme sa stali svedkami niečoho ohyzdného.“ Začal vykrikovať nejaký hlas. A z nejakých skloneých hláv sa ozval výkrik, „Počuli sme božie slovo podľa Franka.“ -áno, náražka na MASH.

„Títo dvaja sa včera opili a spolu sa vyspali.“ Ukazal na hanbu chlapca a dievča, ktorí sa držali za ruku a ja som sa prvýkrát usmial. Našiel som aj ďalšie oči, ktoré sa usmievali. Predpokladám, že nemusím hovoriť prečo.

„Tak ich zapaľte na hranici a ich porciu nech nám kuchár rozdá. My sa oň pomeríme ako včera o fľašku.“ Vybuchol smiechom celý stôl.

„Ale oni sa spolu opili.“ Kričal ani ich otec.

„Tak skoro? Čo na to ich rodičia? Však, však.“ Soptil, dýchal, bublal, dunil, fučal, kochal, cucal vlastný hlas.

„Sú dospelí, sami vedia, čo majú robiť.“ Ozvala sa malá čarodejnica.

„To nemôžeš vedieť, čo...“ Povedal jej argument.

Na to dakto,

„Presne, čo tetanus. Sú očkovaní?“

„Keby sa opili, asi by tu na seba sa nevyškierali. To, čo spolu robili, to nie je verejné tajomstvo. Ale aký moralizátor to hovorí. Nevykrikoval si včera, že sa chceš ísť opiť, páter Noster?“ To už som ja otvoril svoje svaly, čo držia zuby.

„A keď sme už pritom, keď tuto kolega Vyšší princip trhal v tom táckavom stavu slnečnice, čo si tam ty robil za kreatúru so svojou čistou a nepoškvrnenou dušu?“ Riekol ten, čo so mnou spal niekedy pri siedmych stupňoch.

A ja som šiel radšej spať ďalej. Aby som mojej najmilšej pomohol s príravou zemiakových placiek na večeru. Vzal som si do postele aj ju, predsa treba napísať recept.