Veľkonočný pondelok

Prepáčte milí čitatelia, že tento článok nevenujem vám. Venujem ho jednej slečne. Mám na to zopár dôvodov. Tým prvým je to, že ju to zaujíma. Druhým je ten, že má tento týždeň skúšku a ja viem, že ju treba nejako potešiť. Ten posledný je ten, že ona miluje moju obľúbenú farbu. Dokonca si ňou aj natrela gebuľu. Tak teda, zmením trošku venovanie. Venujem to tým, ktorí majú vzťah k zeleným farbám.

Ževraj čo vystrájam na veľkonočný pondelok? Znela otázka a ja som si dovolil o tom napísať nejaký článok. Pretože tento deň je aj pre ma dôležitý. Keďže ja neolievam dievčatá, ani na nich nelámem korbáče, vystrájam iné hovadiny. Niečo dôležité som sa za posledné dni naučil.

Naučil som sa vnímať život ako dobrodružstvo. To mi napadlo včera, keď som šiel popri malebnej dedinke Poľov a spomínal ako som okolo nej chodieval do školy a revízori ryčali o dušu. Kedysi dávno som čítal dobrodružné knihy. Miloval som Troch mušketierov, ale aj iné knihy, kde som sa chytal za srdce.

Včera som si uvedomil, že prečo svoj život nevnímať ako dobrodružstvo? Každý deň sa niečo deje. Chodíme v autobuse, vidíme ľudí, všetko nás inšpiruje, motivuje a tak podobne. Som hrozný lapaj, fiškus, preto aj svoj život vnímam ako dobrodružstvo. (Občas sa pozerám do zrkadla a hovorím si, že márnim svojim talentom. Mal som byť terminátor a rozbíjať svet!- pozn. Aut., red., fet.)

Keďže každý deň je iný, aj každý veľkonočný pondelok je iný. A dnešný deň? Tož dobre, ráno som vstal úplne vyjašený akoby ma bociany naháňali. Sníval sa mi sen. Bol som na štátniciach a mal som stres. A ja neviem, čo som si vytiahol.

Potom mi zaharala pesnička „Ja som budík budíček“ a to mi volal kamarát, že kedy pôjdem k jeho babke. A tak som sa obliekol, umyl sa a šiel oliať mamu. Dal som jej pusu na ruku a povedal, jej, že som ju akože olial. Sestre som natrel vodu rukou a akože som ju olial. Vonku bolo krásne, škoda, že som nemal kraťasy a tričko.

Prišiel som ku kamarátovej babke, ktorú som pozdravil. Neolial som ju, len som si sadol, hodil do seba nejakú pálenku a rozprával zážitky. Inak to mi pripomína časť z Čiernych barónov. „Vás škrabe v krku, kopnete do seba panáka a potom sa idete liečiť z depresie, čo?“ A z tých príbehov vám čosi pozhováram.

Kedysi dávno sme boli s niekoľkými šarvancami v malebnej dedinke, kde býva kamarátova prastará mať. No ako to tak býva, batoľatá sme po návšteve miestneho hostinca uložili spať a spravili si prechádzku po dedine. Tuším začalo svitať, keď sme vykračovali a besedovali o dievčiciach. No a potom po prechádzke sme si ľahli do postele. A ako tak spíme, otvorí dvere prastará mať a povie nám dobré ránko. Potom som sa dozvedel, že s tým kamarátom som vraj mal divoký sex, ba až dom sa začínal búrať.

Alebo zážitok z roku 2004 tuším. Vyšli sme do Vranova nad Topľou a chceli kúpiť petardy. Prešli sme do Tesca a zašli k nejakému stánku. Za posledné peniaze sme šli kúpiť prskavky. To sú tie oné, čo visia na stromčekoch a ukazujú nám mier a lásku. (Hlavne na živých stromčekoch.) „18 už bolo?“ A tak som vytiahol svoj občiansky preukaz a ona sa zasmiala. Kto by tej fotke odolal, že? A potom sme sa jej spýtali, že to nie je žieravina, že prečo? Ona na nás pozerala a hovorí, „V minulých rokoch bol v miestnej tlači príbeh. Vraj nejaký švihaji kúpili prskavky, chodievali k starším paniam a dráždili zapálenou prskavkou ich oči. Keď tie dámy otvorili dvere, bol tam odkaz, že vraj si už po ňu ide Panna Mária a vezme ju so sebou.“ Netuším, čo na tom bola pravda, ale rozum sa mi zastavoval.

Ďalšia časť veľkonočného pondelka bola stravená v chladnom vetríku a mojej prechádzke. Prišiel som k vlastnej babke, olial ju (symbolicky) a bavili sme sa o živote. Vzal som si nejakú knihu, čo mi čítali v detstve. Potom som sa zhováral s ujom. Najprv sme sa rozprávali o výhodách windowsu. (Ale to trvalo veľmi krátko.) Prešli sme k počítačovým hrám. Našli sme staré CD, ktoré sme hrali. Na youtube sme si pozerali Aladina. Potom hra Requiem, Morhun, Vampirjagd alebo ako sa to volalo. Potom legendárna hra Žaba. Žaba sa musí dostať za nejaký čas do svojho úkrytu. Skáče cez cestu, nesmie sa utopiť a nesmie ju zožrať krokodíl. Čo my sme sa na tom kedysi pohrali. Koľko nám smiechu tieklo cez slzy. Ako sme utekali zo školy, aby sme sa hrali! A hrali spolu!

A tak som šiel vytešený domov a uvedomoval si, že predstava takého veľkonočného pondelku nemusí byť vôbec zlá. Večer asi budem pozerať Miazgovcov. Majte pekné dni!

PS: Dnes som prvýkrát ako 25 ročný poskladal autíčko z kinderka.