Teplé mlieko

Sedeli sme pri sebe, pozerali sa na trávu. Fľaška rumu pomaly dopitá a začal nás chytať hlad. Traja chalani, všetci trochu zablátené košele a slnko už zašlo za hory dávno. Hviezdy na oblohe voňali a ja som si kreslil do hliny. Viedli sme dišputu o konštaláciách vesmíru a poznali sme sa tak tajomne, teda skoro vôbec.  

Boli sme kolegovia z práce, všetci z inej časti republiky. Nikdy sme si nehovorili príbehy o dievčatách, nikdy sme neskákali cez plot na futbal. Neboli sme dôverní kamaráti. Poznali sme sa pracovne, každý ovládal iné veci a navzájom sme dopĺňali celkom fajn skupinu ľudí. Chodili sme spolu na obed, každý nemal rád niečo iné. Karol nemal rád knedlíky, Jaro nemal rád bravčové mäso a ja som neznášal zemiakovú kašu. Kristepane ale ako! Školská jedáleň sa podpísala pod to.

„No tak už mi to vysvetli! Čo je titanizmus a ako to súvisí s PDF?“ Ryčal Jaro, napoly sa smial.

„Však Zúbekovci!“ Hovoril som mu.

„To je kto?“ Opýtal sa ma Karol.

„Košickí bývalí hokejisti.“ A ja som si spomenul na to ako som obdivoval tých chlapcov kedysi. Až do doby, keď nám jeden rozhodca neuznal gól a ľudia vyrucovali televízori z okna od radosti.

„A čo ženy?“ Opýtal sa Jaro opäť.

„Čo s nimi?“ Do toho zavelil Karol.

„Páči sa mi kolegyňa. Hanka.“ Odvetil Jaro..

A tak som sa na neho pozrel tými zvedavými očami. Hoci som s chalanmi nevyrástal, ale čo na tom? Čo na tom, že sme každý odinakiaľ a nepoznáme si minulosť. Vždy som na ľuďoch obdivoval a vážil to ako sa mi dokázali zdôveriť. S hocičím. Cítil som sa pri takých ľudí ako Starý Dag z Večne spievajúcich lesov. Dávali mi pocit, ktorý je pre človeka bližší než čokoľvek iné. Byť potrebným. Ak som vám to niekedy nedal najavo, že ste pre mňa dôležití, rád by som tak v budúcnosti učinil.

„Pekne sa smeje. Najmä na teba.“ Odpovedal som.

„Nevymýšľaj si.“ Zapýril sa Jaro a šmarili do seba ten kus rumu, čo tam ostal.

„Ty si hlavne vymýšľaj! Domýšľaj a smej sa. Veď to je krásne.“ Hovoril som mu a trochu sa mi motala hlava. Čertvie z čoho to bolo.

„A čo Valéria?“ Opýtal sa Karol a všetci sme prskali smiechom. Človek si to neuvedomuje, ale je úžasné aké všetky detaily si ľudia všímajú. A ako ich čertovsky vedia použiť. Valéria bola mimochodom naša bývalá kolegyňa, čo sa dala k jehovistom. Z nejakého záhadného dôvodu nosila so sebou do práce ruženec a vyvreskovala o dušu, že nenávidí satana.

„Ale čo mám robiť? Poraď mi. Ty máš s takým skúseností. Či ty len s tým ako dostať ženu do postele?“ Opýtal sa ma Jaro a ja som praskal smiechom.

„Hej! On je sukničkár, však stačí sa na neho pozrieť a už to každý vie.“ Hovorili.

„Chalani, čo ste pili okrem tej fľašky?“ Opýtal som sa pomaly a opatrne.

„Vodu z práčky.“ Povedal Karol.

„To vysvetľuje mnoho.“ Hovoril som pomaly.

„Ale vážne, ty taký si.“ Povedal Jaro.

„Ja som ostýchavý šarvanec, čo vykrikuje mená uhľovodíkov po nociach ženám do ucha.“ Začal som rozprávať akoby som si robil prednášku.

„Ale fakt, čo mám robiť?“ Opýtal sa jaro.

„Buď sám sebou.“ Hovoril mu Karol a ten div z kože nevyskočil.

„A čo je to sám sebou? Toto mám najradšej. Každý mi hovorí, že mám dačo robiť! Ale ja mám 24, nikdy som nemal odvahu osloviť dievča, nikoho som nikdy nemal. Vám sa to hovorí! Jeden je sukničkár a druhý je ženatý!“ Hovoril dosť nahlas.

„Máte radi Chalupárov?“ Opýtal som sa.

„Ten český seriál, kde hrá Sovák a Kemr?“ Zmenil Karol hlas.

„Hej, keď sa hádajú kvôli žene a keď idú na rande s ňou, jeden kúpi želé a druhý si leukoplastom zalepuje roztrhnutú ponožku.“ Povedal som a smial som sa.

„Ale veď to robí jeden a ten istý.“ Rozčertil sa Jaro.

„A ako to súvisí s mojimi stavmi, že mi je občas smutno?“ Pokračoval.

„No nijako. Len som si spomenul, že by som chcel ísť niekedy s dievčaťom vonku a kúpiť želé. Ale len cintrónové.“ Usmial som sa.

„Ale keď ja si žiadnu nikdy nenájdem. Presne tak ti poviem ako to s touto dopadne. Párkrát sa na ňu usmejem a potom sa dozviem, že je zadaná. Toto neznášam.“ Ryčal ani tur.

„A však to nie je telesná vada. Ani psychická.“ Povedal Karol.

„To nie je vôbec vtipné! Vieš, čo to je začať si so zadanou? Keď sa ti jej frajer vyhráža? Vieš čo to je, keď ona na neho nadáva a potom dá aj tak jemu prednosť?“ Kričal ako divý pes a pozeral sa na mňa.

„Ja vážne nechápem prečo si myslíš, že ja mám odpoveď na každú otázku.“ Povedal som.

„Ale veď to musíš tak brať, že také ženy sú. To je normálne.“ Hovoril mu Karol. (Musel svoju ženu hrozne milovať.)

„To nie je normálne. Normálne správanie človeka je slušnosť. Reči typu, ja neviem, čo chcem. Keď ja vás ľubím oboch. Keď mňa trápi frajer. Alebo ja neviem, Prečo nemôžu byť všetci ako ty? Prečo ten môj nie je ako ty? To nie je normálne. Normálne je, že sa dačo vyvíja. Tomu človek musí veriť.“ Hovoril som.

„Vlastné skúsenosti?“ Opýtal sa rýpavo Karol.

„Ja som len hanblivý chlapec, čo počíta uhľovodíky.“ Odbil som ho.

„Ale ja som nikdy nikoho nemal! Neviem aké to je, keď som s niekým dlhodobo a choíme spolu vonku a robíme blbosti.“ Nedal sa jaro.

„A tak to príde predsa. Veď vieš, každý problém sa vyrieši.“ Hovoril Karol s pokojným hlasom. Ten ho tam dobre za tie povzbudivé slová neskántril.

„Mám chuť ísť do hôr. Alebo k Sovákovi a Kemrovi. Dať si s nimi zemiakové placky a potom nejaké kyslé mlieko. Alebo zemiaky s kyslým mliekom. Nepôjdeme dakedy?“ Opýtal som sa.

„Ja by som šiel, ale najradšej aj s Hankou. To by bolo krásne byť na v horách so ženou. Koľko by sme sa posmiali.“ Povedal jaro.

„Netráp sa preto.“ Povedal som mu a pozrel sa mu do očí. „A keď ťa to poteší, ani ja som ešte nič vážne nemal s dievčaťom.“ A obaja sme sa na seba usmiali.

„Ale keď ty si sukničkár! A vkuse tráviš čas s nejakou ženou. Bol si na viacerých rande za 2 dni ako ja za celý život.“ Povedal Karol.

„Bolí ma už hlava z toho ako máš zo mňa sukničkára. Zvádzal som tvoju ženu dakedy alebo čo?“ Už som zvýšil hlas.

Všetci traja sme sa upokojili a šli sa domov vyspať. A začal som sa tešiť na hory. A na teplé mlieko, švédske koláče a prechádzky pri stromoch, kde spievajú lesy.