Temno a fantasy

Začnem asi tým ako sa raz Karel Čapek pýtal. Prečo nie som komunistom? A odpovedá: lebo moje srdce je na strane chudobných. Ďalej tam rozoberá všetky aspekty komunistickej ideológie a krásne ukazuje, že na to, aby mal rád ľudí, nepotrebuje byť komunista. Nádherné čítanie, človek príde iným myšlienkam na chuť. A ešte tomu k pekným. Pre moje uvažovanie položím otázku nasledujúcu. Prečo nemám rád temnotu? Pretože mám rád fantasy.

Čo je to fantasy? Všetci sa môžeme kochať ktovieakými príručkami a vidieť siahodlhé reflexie, že fantasy je literatúra, kde sú draci, pytliaci, kúzla, meče. Niektorí hovoria o fantasy, že je to vyložene stredoveké prostredie, kde cinkajú hrnce a kuchyňa má korenistú chuť. Ľudia sa tam mlátia v hostincoch a ženy sú tam neuveriteľne príťažlivé. Asi také, že keď človek o nich číta, rozbije si hlavu cestou po chodníku.

Potom sa povráva aj o tom, že fantasy je v istom kontexte mytologický svet. Tam, kde sa všetko zrodilo, má to vlastné mená a vlastné zákony, slová, kde aj voda hučí inak, tak tajomne, mýticky.

Inak sa môžeme baviť o tom, že ide o svet, ktorý je náš. Svet, kde by sme chceli chodiť na prázdniny. Alebo keby sme vedeli vstupovať do snov, kráčali by sme po tom lese a voňali rastliny. Jedli by sme u kdekoho a čarovné bytosti.

No a nakoniec je tu skupina ľudí, ktorá vidí temno vo fantasy. Hoci, čo je to temno, temnota a iné zákonitosti života? A čo má fantasy s temnotou? Ešte predtým ako mi začnete písať o románoch, ktoré by sa názvami skôr hodili do databáze predpovede počasia, na chvíľku sa nad tým zamyslím. Čo je to temno? Môžeme sa na to reflexívne pozrieť. Buď sa bavíme o temne, ktoré je prezentované ako nejaká „skupina života“, alebo o temne, kde sa človek bojí tmy. Iste, radi sa pozrieme aj na iné výklady spomínanej definície, alebo napíšte. Urobme si brainstorming, čo je to temno? Temnota?

Pamätám si ako malý chlapec videl Nekonečný príbeh. Bolo tam chlapčisko, čo čítalo knihu a dostalo sa do nej. Nekonečný príbeh. Hranice fantázie sú nekonečné. A to je neskutočná pravda ako sa Ende dokáže hrať s mágiou slov. To, ako človek dokáže snívať, myslieť na veci, milovať svoj vnútorný svet, to nekončí. Predlžuje sa to s našim životom.

Potom ako som videl film, chodil som do školy, riešil všetky životné problémy školského decka. Napríklad ako zjesť ten zobákový guláš v jedálni bez toho, aby mi to nevytrhlo vnútornosti alebo ako nemám vykrikovať cez ulicu na dievča, ktoré má celkom farebnú sukňu. Po tom som sa začal venovať trošku knihám a nejako zatúžil po tom, čo som chcel už dávno. Knihu Nekonečný príbeh. A keď si človek splní priania, po ktorých dlho túži, to je na nezaplatenie. (Preto si ja na večeru dnes dám vianočku a kakao.) Otvoril som obálku a videl znak aurynu a Nekonečný príbeh. Krásne listovanie, červeno- čierna kniha. To už ako v Egypte, keď písali čiernym a červeným atramentom. V knihe vystupuje bludička, ktorá povie, že prichádzajú do Fantázie prázdne diery. Je tam pasáž o tom, kde sa bavia o prázdnom jazere. A na to je tam taká veta, „Prázdne jazero by bolo aspoň niečo, ale žiadne jazero, to je nič.“- to je asi jedna z najtemnejších vecí, ktoré som kedy prečítal.

Čítal som Tolkiena, o ktorom sa hovorí, aký je temný. Tolkien je hlavne farebný, čítať ho je ako zasadiť si strom a vy s tým stromom rastiete. Sú to príbehy, ktoré rastú s vami. Pán Profesor dokázal úžasne zasadiť stromy, miloval svoju mytológiu, ktorej je súčasťou každý, čo ho čítal. A to sa každému spisovateľovi nepodarí. V čom je temný Hobit?

Poďme na ďalšie fantasy. Sapkowski a jeho temno. Je to drsné, naturalistické a temné. Ale čo je tam temné? Že tam píše o ľuďoch ako sa vraždia, ako si kradnú veci a občas príde nejaká príšera? Sapwkoski je vlastne ako naše rozprávky, akurát nepoužíva ten rozprávkový jazyk.

Čítali ste niekedy Posledného jednorožca? A máte radi Pattricka Rothfusa? Na Rothfusovi milujem tú časť, keď je Kvothe malý a chodí s rodičmi po lesoch, veď sú kočovnou spoločnosťou. A tento les je aj v Poslednom jednorožcovi. Tá istá vôňa stromov cítiť z knihy. Obaja dokázali byť temní, aj Beagle, aj Rothfuss.

Mám hrozne rád knihy, príbehy, aj temné príbehy. Temné v mojom ponímaní, keď si človek nevie rady a je v temnote. Potom sa vrámci všetkého ľudského zachová ako sa zachová a človek si niečo také vezme ďalej.

Ale nemám rád temnotu, keď sa to stáva čosi ako životným cieľom. Ja som ten, čo je temný, číta fantasy a prežil som peklo. Temnota nie je životný štýl. Ani ľudia, ktorí čomusi takému holdujú. A preto hovorím, prečo nemám rád temnotu, lebo mám rád fantasy. Mám rád príbehy, mám rád knihy, ale preto nechcem byť členom nejakého klanu, v ktorom je organizované, čo sa má a čo sa nemá.

Čo vy a temno a fantasy?