Stredoškolská poviedka II

Mám rád Košice, mesto v ktorom som sa narodil, prvýkrát si tam rozbil kolená a vyhadzoval z obloka kelímky od acidofilného mlieka. Hral som sa na Mac Gyvera, keď som tam namiešal všeličo a šup z okna. Raz som do svojej zmesi elektrolytického roztoku primešal atrament a jedna pani suseda mala modrú gebuľu.

Jedného decembrového dňa v Košiciach snežilo. Rok si už nepamätám, ale ak by ste to chceli vedieť, skúste sa dotrepať do meteorologického ústavu a preštudovať si databázu predpovedí počasia. Inak rada pre budúcich milovníkov databáz. Ak sa chce venovať databázam, majte preto reálny dôvod, nielen chvastať sa, že viete urobiť jeden príkaz. Inak budete pôsobiť ako šašovia, retardované gebule a ako synovia medúzy.

Ale vrátim sa k pôvodnému článku. V Košiciach snežilo, bolo pár dní pred Vianocami. Stromček a trhy už boli po Hlavnej ulici, kde rozvoniavali lokše, langoše, medovina, vianočky, cukríky. Ja neviem, či som v živote jedol niečo lepšie ako lokše, hlavne keď sú pomastené kačacou masťou. Ešte tam na tých trhoch mali zemiakové placky, čo voňali majoránkou, cesnakom a saha kerim.

Z okien bolo vidieť tie zaprášené chodníky snehom a nejedná inovať sa vycerila na okná. Niieln na obloky domácnosti, kde človek už cítil prvé pečenia koláčov a videl plnú chladničku. Ale aj obloky autobusov. A v jednom autobuse, ktorý chodieval z Vyšného Opátskeho do Šace (keď by ste chceli mapu mesta, napíšte mi prosím.) sedel hnedooký šarvanec. Vedľa neho vďačný spolusediaci. Ja vám neviem prečo, ale len pri strednej škole som len toto zažil. Skrátka to, že sa dohodnete s niekým, „Sluchaj, Janču, stretneme sa o 5.50 pri Bužni a pojdzeme do školy spolu.“ Ono to je na tom najkúzelnejšie. Môže byť vonku pod mrazom tak, že ani 40 zázvorových rumov s čajom vám nepomôže. Ale ten človek tam bude a idete tam spolu. Párkrát som to skúsil s kamarátom, keď sme sa stretli na Smíchove (to už sme v Prahe) a šli do práce spolu. Ale to nebolo ono.

Je vám asi jasné, že kto bol ten hnedooký mládenec.Pozeral sa do zošita z fyziky a tam boli voľajaké dobroty o akustike.Bolo veselé čítať si o zvuku, vzduchu a iných veciach. Patrel mi do toho zošita jak šaľeny, ale neznal som,

Spolužiak sediaci pri mne sa prebudil, keď autobus urobil z hlavnej cesty odbočku na Poľov. „Už sme tu?“ Opýtal sa na pol huby, Cesty do školy boli dobrodružnými, veď bodaj by nie, stačilo sa pozrieť aké veci človek drží v ruke.

Prišli sme k Ľudvíkovmu dvoru a vošli do valalu. „Čo sa z tej fyziky učíš?“ Opýtal sa ma spolužiak.

„No základné zákony o akustike.“ Povedal som a už som mu hovoril Kirhofove zákony. (Hádam vám netreba hovoriť, že Kirhofov zákon mal akustickú podobu vtedy, keď som z neho odpovedal. Ja do elektriky jak keby mi bul pijany.)

„Ja o tom nič neviem. Ja som sa učil o E=mc2. Vytlačil som si Albertov životopis a hádam jej to bude stačiť.“ Povedal mi. (Inak ľudia, čo majú pochybnosti o intelekte Alberta Einsteina, áno, on bol ťažký imbecil, len preto dostal nobelovú cenu za fyziku. A nebolo to za teóriu relativiy.)

„Budeš sa učiť počas sviatkov?“ Opýtal sa ma a ja som sa na neho pozrel pohľadom akoby som dostal triašku z jedla v jedálni.

Nuž teda sme prišli do školy. Bavili sme sa o dievčatách a o Vianociach a o kofole.

Šatňa v Šaci bola legendárna. Milovali sme upratovačky, daj im pánboh večnú slávu. To boli ženy, ktoré o 7.40 začali zmývať podlahu v šatniach. Takže Martin párkrát sa pošmýkol na mokrej ryhe a párkrát si pohladil chrbticu.

Prišiel som do šatne, spolusediaci ešte šiel za nejakými kamarátmi, ktorí boli z inakších tried. Je to inak krásne, že tu by sme mohli formovať niečo ako pracovné vzťahy. Aké to máte v práci niekedy v decembri? No ja prídem do práce a kým tu kacabajku dám zo seba dole a varím si nejaký voňavý čaj, porozprávam sa s kolegom.(Zázvor nie, ten len v lete.) Hoci sa bavíme o autoritách, metadátach, katalogizačných pravidlách alebo o C++, vždy to má nejakú kultúru.

No ako som prišiel do šatne, už tam na mňa čakal Tomáš. Písal si ťahák na svoj obalený zošit z fyziky. Pozdravili sme sa ako rytieri v šenku a jeden druhému sa rozhovorili o svojich ťarchách. „Niežeby mala cez sviatky pokoj. Nie, ona musí doma nad zbierkami sedieť. Ja neviem nič, keď ma vyvolá, budem vykrikovať jej meno pod stromčekom!“ Začal debatu a asi je vám jasné, že fyzika na škole patrila k predmetom veľmi príjemným.

Teda nieže by som mal niečo proti fyzike, fyzikárke alebo niečomu inému v tej škole. Predsa však počas strednej školy sú ďaleko zaujímavejšie situácie problémy. Napríklad ako ujsť z rande. Chcete vedieť ako odísť z rande? Jednoducho, napíšte dievčaťu sms, „Môžem ťa pobozkať? Ak nie, čuš ty baba!“Nemám s týmto praktické skúsenosti, ja som predsa hanblivý chlapec. (A mám pocit, že minimálne jedni hnedé oči sa čertovsky smejú.) To som citoval príručku „ako chodiť na rande, 2000, s. 98.

Stredná škola vám má odpovedať na základnú otázku. Čo v živote robiť? Podaktorí už počas školy začnú na sebe tvrdo pracovať a začínajú mať odbornosť vo svojom živote. Mali sme podaktorých šarvancov na škole, ktorí sa už začali venovať svojej odbornosti. Napríklad spolužiak veľmi rád v čase svojho osobného voľna kreslil výkresy, ďalší robil webové stránky, ale boli aj takí, čo sa chvastali koľko porna sťahujú.

Sedeli sme v tej šatni, vonku snežilo a my sme sa prezúvali. Prišla Anička a Lucka a obe boli vydýchané z cesty. Hneď ich prvá otázka bola, čo my a fyzika. Podaktorí z našej dvojice mali radšej sny ako si dopriať potechu na loži.

Dogúľali sme sa k miestnosti 232. Bolo to krásne, vonku sa preháňala taká fyzika, že ešte keď idete na rande s manuálom k PHP, nemáte takú fyziku. Zvonili nám vianočné melódie, inovať na oblakoch, vonku zamrznuté šance a komíny z USS vyfukovali vianočné stromčky. Naviac človek cítil ryby, hubovú kapustnicu a vyučujúca sa blížila.

Mala rezký krok, pozvala k nám do miestnosti. Po stenách boli rôzne periodické tabuľky, samé trojné body vody, Einstein a obľúbený vzorec E=mc2. S Tomášom sme skúšali teóriu relativity, keď sme šli na futbal. Jedno bolo však tento deň isté. Ideme po škole na hokej. Hrali juniori, takže vstupné zadarmo a dám si aj hotdog na hokeji. Tie párky vof tej gebuzine, čomu hovoríme rožok (abo rohlík, ktoré je české a tým pádom nespisovné? Poraďte mi!) boli na hokeji veľmi cuhtné. The hot dog with cute face of Martin.

Horčica od toho párku mi párkrát skĺzla na vetrovku, aby ma zvádzala. Ale vráťme sa k fyzike. Poučený predošlými skúsenosťami som pozeral na krásne vzorce o akustike. Podaktorí veselo šantročili a mali už Vianoce. „Chce niekto odpovedať?“ Ozvala sa vyučujúca a z nejakého prazahádného dôvodu sa ozvalo ticho. (posledné slová sú oxymoron) Keď som nastúpil na strednú školu, učiteľka sa pýtala, že či nájdeme niečo, kde nie je fyzika. A vo všetkom tá fyzika je. Nuž tu nie je fyzika. Keď z ničoho nič stíchne človek, lebo vyučujúca začne skúšať. To je tak proti fyzike asi ako je antierotické rozopínať si blúzku a ruvať zo seba slová, „och, keby si bol edward z Pršania.“

No nie každý na tej fyzike držal ústa. Spolužiačka do seba pchala hamburger. A na celú triedu ryčala ani hovädzí tur, „Fúj, tam je mäso!“ Zvestoval nám osud hodiny.

A tak ju vyučjúca vyvolala pred tabuľu a teda nech nakreslí graf závislosti a tá deva sa pred tabuľou potila trojný bod vody. Potom nám vyučujúa vyprávala o tom, že stromček je fyzikálny objekt a že treba byť opatrný.

Životný osud človeka ukončilo zvonenie. Prišla angličtina, pútava hodina. Keď angličtinárka povedala, „haha, vy máte na hlave obilie.“

Ale o nej nabudúce.

Čítaj viac,

Stredoškolská poviedka I.