Ako začať písať o Mene vetra? Priznám sa, že to bude trochu osobné. Hrozne veľa tá kniha pre mňa znamená. Je to kniha, ktorú som prečítal pomerne rýchlo. Mám k nej svoj príbeh. Ono sa to začalo, keď som ešte robil v kníhkupectve a raz to doniesol domov. Vedel som, že sa sestre bude páčiť a ona tú knihu miluje. A čas pred týmito Vianocami som sa zatúlal do hostinca, kúpil si pivo a teplé bochníky chleba. Ešte doteraz cítim ich teplú a chrumkavú chuť.
Patrick Rothfuss je pre mňa veľmi blízky autor. Povedal by som, že sme obaja dokázali vytvoriť prostredie, v ktorých sa naši hrdinovia stretávajú. Niekde na konci sveta nič, len stromy, milujúca krčma a príbeh, ktorý je tajomný. Dokonca aj postavy ľudí majú podobné dialógy. Rodičia hlavného hrdinu mali podobný rozhovor ako moji dvaja manželia. Tak schválne. http://pweb.sk/clanok-manzelia-na-trhoch
Dalo by sa charakterizovať, že každý veľký príbeh sa musí vyrozprávať sám a musí vyzrieť. Asi ako všetko, čo je veľké, musí vyzrieť. Neverím, že príbeh o kráľovi Artušovi bol vymyslený za 5 dní. Tak krátko by ani Excalibur neukuli.
Do príbehov sa zvyknem zamilovať. Ak sú to príbehy staré, príbehy pekné a príbehy tak nejako o láske. Ale myslím v takom tom ľudskom kontexte. Aj preto mám rád stredoveké legendy a občas by som sa aj rád oháňal ako Aucassin za Nicolettou. A príbeh, ktorý hovorí Kvothe je tiež taký.
Začína o svojom detstve a to je najkrajšia časť. Jeho rodičia mi trošku pripomínali mojich. Tak ako pri ňom, aj mne rodičia ukazovali ako mám žiť, koho poslúchať a tak trochu aj ako robiť nezbednosti. A potom prišiel Ben. Asi moja najobľúbenejšia postava. Ben je pre mňa niečo, čo potrebuje asi každý chlapec pri výchove, aby sa cítil, že sa učí. Niekto cudzí a niekto, kto nás čosi dokáže naučiť. Vlastne je to učiteľ, alebo starší priateľ. A každý niečim takým prešiel. Tie časti, keď sa doberajú jeho rodičia, keď kočujú a Ben ho učí, to mi bolo najbližšie. Čítal som to vo vlaku a myslím, že som ignoroval aj slečnu sediac vedľa mňa a túžiac po nejakom rozhovore.
Vždy som túžil po knihe vo vlaku. Predstavte si to. Vlak vyráža, fučí para a človek pije rumančekový čaj. K tomu vyložené čungy, kniha. A to sa mi s menom vetra stalo. Dobre, nemal som harmanček pri sebe, nemal som vyzuté nohy, ale bolo to nádherné. Strana za stranou sa ťahala. To je ako v nejakých filmoch. Predstavte si mapu, nejakú železničnú trasu. Ja neviem, Moskva, Vladivostok. A tam ako z jednej strany na druhú sa listujú strany v knihe.
A čo potom? Kvothe bol človek, ktorý sa nevzdával a čakal. Musel si v živote mnoho vecí odpustiť. Nehovoriac o jeho príchode na Univerzitu. Tam ma v mnohom inšpiroval a tak trochu mi ukázal, že ma podobné vlastnosti ako ja. Napríklad, keď vošiel do archívu. Videl ako nejaký trubiroh sa snaží silou presvedčiť voľajakú dámu, aby s ním strávila potechu na loži. A povedal, „Veď toto nie je nevestinec.“ A to som sa smial a čosi vo mne heglo. Takým príjemným smerom. Po tomto zážitku som si uvedomil, že neraz som šiel domov zo školy. A keďže som chodil na gymnázium asi tak 13 kilometrov vzdialené od mesta, často som videl voľajké páry vyvádzajúce grimasy, ktoré by sa viac hodili do nevestinca. A samozrejme, že vo štvorici sme sedeli. Dvaja na jednom sedadle vystrájali tie všelijaké zápasy džuda a nejaká veselá slečna sediac vedľa mňa fľochla na mňa šikovný pohľad. A tak som začal, „Nevestince sú asi drahé, čo?“ Nebolo to odo mňa korektné voči tej láske, či čo ich to chytilo vedľa, ale nevadilo mi to. A myslím si, že ani teraz mi to nevadí. A odkedy som to prečítal, cítil som, že čosi také je vo mne a že som to dlho nepoužíval.
Pamätám si ako som sa s jednou dámou o tej knihe bavil. Vraj aspoň jednu spoločnú vlastnosť mám s Kvothem. A potom, keď som si to prečítal, spýtal som sa. Myslíš ktorú? Knihy? Sarkazmus alebo dievčatá?
Je to príbeh dobrodružstva. To akoby som Marka Twaina čítal v dnešnej podobe ale pre súčasný vek. Ja to vysvetlím. Každé vekové obdobie som mal pri sebe knihu, ktorú som potreboval a miloval. Keď som mal 14, plavil som sa po rieke parníkom. A mal som chuť uchmatnúť kyslé uhorky, slanú šunku a ujsť.
Keď som mal 18, miloval som Remarqua. Jeho nočné výlety za dobrodružstvom vždy voňali čímsi voňavým. A tiež ste mali pocit, že s prázdnou chladničkou by ste Remarqua nikdy neprečítal? !
A teraz? Teraz sa stal mojim príbehom tento. Ono tam je všetko, čo momentálne potrebujem. Niečo, čoho som sa nikdy nevzdal. A niečo, čo je vo mne. Meno vetra odkrylo moje niekdajšie vlastnosti. Moju niekdajšiu strapatú povahu so zmyslom pre humor. A odkedy som to prečítal, som veselý. Vidím lepšie farby a dokonca aj opäť mám chuť sa pred dievčatami predvádzať. Uvedomil som si, že každý deň musím mať príhodu, z ktorej sa zasmejem a to mi robí príjemnejšie dni. Ako minule príhoda v metre. http://pweb.sk/clanok-v-metre
Inak Kvothe mi bol hrozne blízky aj na Univerzite. Možno je to tým, že ja tú svoju tento rok končím. Hoc, teraz nemám také vzťahy so spolužiakmi, aké som mal na strednej škole, aj tak je to pekné. Ale to ako Rothfuss napísal o univerzite, to ma potešilo. Opäť som prešiel do čias, keď sme na obed jedli zobákový guláš a bavili sa o tom, kto čo robil na rande. Hoci to bola univerzita, kam chodil Kvothe, uvedomil som si, že je to trošku aj moja škola, moje príbehy, moji archivári.
Kniha je písaná veľmi dobre, odporúčam asi každému. Má v sebe presne to, čo som potreboval. Až mi je ľúto, že sa k nej nemám vracať. Teším sa na pokračovanie a ešte viac ako na diskusiu o nej.
Článok je publikovaný aj na adrese: http://www.bookfan.eu/clanek/Recenze/12/Patrick-Rothfuss-Meno-vetra
