O sexe a literatúre

V poslednom čase som sa pozrel do podvedomia a začal som trochu premýšľať nad mnohými vecami. Udedomil som si, že sme to, v čo veríme. To už som tuším voľakde písal a opakujem sa o dušu. Prichádza mi na myseľ otázka, ako ľudia vidia otázku sexu. Ale čo to má spoločné s knihami? Mnoho.

Iste, všetci máme nejaké skúsenosti, názory, myšlienky. Všetci sme sa so sexom stretli. Nebudem rozoberať čo a ako. Ani nebudem hovoriť, že kto, kedy, ako, začo, s kým a aké zvieratá pri tom praktikoval. Patrick Rothfuss ma čosi naučil. Slová majú význam a dávať mená slovám je veľmi dôležité. Iste aj samotná otázka sexu je dôležitá.

Ja myslím, že všetci sme sa stretli s tou otázkou, čo pre nás dané slovo znamená. Ide o to, či sa tou otázkou chceme zaoberať. Je však rozdiel zaoberať sa tým, že človek vstúpi do seba a trochu rieši svoj život a nejaké verejné prezentovanie. A teraz mi príde na um otázka, je sex niečo ako verejné médium?

Ja sa nechcem hrať na martýra, heretika alebo božie dopustenie, ale to, čo robím ja vo svojom intímnom živote je vec moja. Inými slovami, keď idem vonku s nejakou dámou je to vec nás dvoch, čo robíme. A ešte inak, aj keby sme páchali rímske orgie s hospodárskymi zvieratami, boli by sme obaja neskutoční úbožiaci, ak by sme to šírili ďalej. Je úplne nevhodné, keď rozprávam druhým ľuďom. „Včera som bol s mojou v parku a užili sme si to na žihľave.“ (Romantik jak sviňa.)

Nebudem tu písať o tom, že si treba počkať na tú pravú, že v láske je všetko dôležité. V podstate, človek musí mať svoje hodnoty a svoje svedomie, aby sa vedel rozhodovať ďalej. Všetci robíme rozhodnutia, za ktoré berieme zodpovednosť. A tí, čo nerobia nič, dávajú rady druhým.

Príde mi na um jeden príklad. Keď som raz riešil nejaké daňové priznanie, nejaký človek, čo o tom nemal ani šajnu, dával mi rady ako mám napísať emaily na daňové úrady, nech to spravia za mňa. Vraj je to v jeho rukách a je to práca toho človeka a podobne. Všetci si o úradníkoch myslíme svoje veci, takisto o byrokracii. Samozrejme, všetci to zbožňujeme, je to oveľa krajšie ako so svojou milovanou čítať twillight a chrochtať sa na tom smiechom. Ale pohľad z inej strany okrúhleho stolu (keďže v demokracii sme si všetci rovní, že?): Ak by ste prišli do práce a ráno vás čaká 1500 mailov typu, „Dobrý deň, bol som vtedy a vtedy na služobnej ceste v Maštali a mám oskenovanú kópiu lístkov, čo som dával zamestnávateľovi, ktorí mi preplácal cestu. Mohol by som si tieto kópie zdaniť?“

Podobné stanovisko majú ľudia k sexu. Hrajú sa na skúsených, chcú radiť a podobne. Občas mám pocit, že ľudia chcú robiť so sexu vedu. No je rozdiel vstúpiť do niečoho so všetkou zodpovednosťou a so všetkými ďalšími vecami. Pretože ak človek do niečoho hodnotného vstupuje, musí si uvedomovať, že to nikdy nie je len o užívaní si. Krásne to píše Fulghum v jednej poviedke. Raz sa na chate zobudí a uvidí páriť sa medvedíkov čistotných. A sú úplne od krvi a vysvetľuje to, že nejako takto vníma lásku. Nikto nikdy nehovoril, že to bude ľahké.

Ja strašne neznášam, ak mi niekto hovorí o tom, čo mám s dievčaťom vonku robiť. Kedy sa jej mám spýtať, či ju môžem pobozkať alebo kedy s ňou mám liezť do postele. Je absolútne nevhodné a dosť bolestivé pre druhého, keď ho rozoberáme niekde inde. Mne by sa tiež nepáčilo, keby som sa dozvedel, že som objektom nejakej zábavy, pretože som jej namiesto rozopínania blúzky najprv rozviazoval šnúrky na topánkach.

Čo to má s knihami? Mnoho. To je dôvod prečo ja nikdy nevezmem do rúk knihu, ktorá je vlastne porno. Pretože vzťahy ľudí nie sú založené na tom, aby sme problémy s nimi rozoberali inde a smiali sa z nich. Kde sú všetci tí úprimní ľudia, keď ide o ich skutočné reálne problémy? A knihy, kde sa píše, že „v 10. ročnom manželstve aspoň raz musí byť nevera.“ Nie, toto ja nikdy neprečítam. Má to zopár dôvodov. Jeden z nich je ten, že sme to, v čo veríme a čo nás obklopuje.

Príde mi vhodné použiť analógiu. Povedzme, že vezmem bicykel (aj by som naň šiel s tou, čo jej kradnem snežienky) a pôjdem po ceste. A podvedome budem veriť, že má zrazí auto a tak trochu aj v to dúfať. Isteže je výsledok jasný. Šmarím hlavu pod nejaké kolesá kamiónu a pod.

Raz keď sa ožením, z nejakého prostého dôvodu nebudem túžiť po nevere. Nikto nevie, čo sa kedy môže vstať, to áno. Len pre živého krista ukrižovaného na kríži mi nehovorte, že je to problém doby. Krásne to hovorí Mike Farrel. Netreba meniť svet, iba svoju časť. A ja chcem robiť všetko preto, aby bola moja nastavajúca šťastná. Podvedome si vytvárať svoj svet, to, že s tým človekom nie som šťastný, to je asi tá najhoršia nevera k sebe.

A celkovo na to, aké mám skúsenosti s neverou, viem, že to nie je nič príjemné. Už zopár žiarlivých frajerov som zažil a nie je to úplne skvelé. Človek sa bojí na ulicu, že mu tam ktosi šmarí s metlou po pyskoch a mať slamu v ústach nie je príjemné.

Ďalší dôvod je ten, že mnoho takejto literatúry (nechápem doteraz prečo sa to označuje za výlučne ženskú literatúru, keď to so ženami nemá nič spoločné) je akousi príručkou na šťastný život. Čož je hovadina jak traky.

A ten tretí dôvod je ten, že a radšej žijem ako čítam príručky. Ja ďaleko radšej čítam manuály o linuxe alebo o čomsi inom. Predsa len fatal eror, chýbajúca knižnica alebo kompilovanie jadra a nastaviť postgreSQL mi aspoň čosi dá, keď to čítam. Keď čítam o tom, že čo mám robiť na rande, je trochu obmedzovanie slobody a fantázie.

PS: Článok je aj na bookfan.eu