Ľudo Zúbek- Skrytý prameň

Ak raz budete túžiť po poriadnom výlete, zájdite si do Levoče. To vám je nádherné mesto, skoro ta nevidieť paneláky. Centrum je ohraničené hradbami a máte pocit, že ste došli niekam, kde sa zastavil čas. Po pravde, Levoča mi vonia históriou, tradicíami a akousi túžbou sa tam opätovne vrátiť.

I ja som si zašiel do Levoče pred časom a pošmakoval si na boršči a taktiež bryndzové pirohy boli neodolateľné. Po stenách šenku sa zobrazovali obrazy Tatier. Ktovie ako vnímali starí Levočania Tatry, ale museli pre nich pôsobiť magicky. Aspoň z toho obrazu.

Levoča je mestom Spiša, takže všetky výrobky mlieka ako sú bryndza, maslo, žinčica, majú takú príbehovú chuť. Je to mesto, kde je Spiš a jedno z posledných miest do vstupu do Tatier. Človek si rád predstaví kočiare, ktoré prídu do Levoče, potom si vypožičajú sane a idú s nimi až do divokých a dobrodružných Tatier.

Jednou z najkrajších kúskov histórie je chrám sv. Jakuba. Okrem neho ešte aj oltár, ktorý vytvorila dielňa Majstra Pavla. Povráva sa, že Majster Pavol prišiel do Levoče z Krakova. Ale aké to bolo v Levoči? Čo tam postavil, ako žil, prečo vlaste vytváral oltár? Nad tým som rozmýšľal, keď som sa pozeral v chráme na oltáry.

A tak som si spomenul alebo našiel na internete, že predsa Ľudo Zúbek o Majstrovi Pavlovi napísal knihu. A to, že sa volá Skrytý prameň, som nemusel dlho hľadať! Veď jazyk Ľuda Zúbka a jeho historická próza patria pre mňa v slovenskej literatúre k najhodnotnejším dielam. Ako sa však ku knihe dostať? Pretože tá kniha je ako obraz historickej Levoče. Vonia pečeným chlebom a šenkovým vínom.

„Zájdeme na pivo?“ Opýtal sa ma raz kamarát. A ako sa on pripravoval, ja som sa pozrel do ich knižnice. Div sa mi oči nevyočili. Zahľadel som sa na knihu.

Začal som ju čítať ako sme šli autobusom, ktorý končil vo Vranove nad Topľou. Skrytý prameň vonia históriou. To je kniha, čo vyhrabete v nejakom ukrytom archíve, sadnete si do podkrovia ako malý Bastian Baltazar Bux a čítate. Je to kniha o láske, priateľstve, oddanosti a akomsi tragickom údele človeka.

Kniha ale nie je hlavne o Majstrovi Pavlovi, píše ju tovariš Krištof. Ešte pred samotným príbehom sa Kištof chce očistiť pred čitateľom. Píše to akoby urobil veľa zlého na svete. Ale to nie. Veď sa mu len páčili ženy, chutil mu šenk a rád si zahral kocky. Nebol zlodej, z čoho ho obvinili a potrestali podľa saského práva. Tak ako jeho mama nebola čarodejnica.

Je to príbeh o pomste, ktorá bola na Krištofovi spáchaná a bolo mi ho aj ľúto, hoci za voľaktoré činy si mohol sám. Mal krutý a nespravodlivý osud, avšak po prečítaní knihy nemám pocit, že bol zlý. Skôr miloval dobrodružstvá a Majster Pavol ho nemohol vždy ochraňovať a strážiť. Krištofa by som ale chcel mať za kamaráta, bol to dobrý zbojník, skoro mi pripomenul moju tulácku povahu.

Zúbek dal do toho diela kopec svojho. Ako píše Zúbek? Ak sa povie historická próza, príde mi na myseľ Dumas. Toto je čosi podobné. Áno, Dumas mal iný štýl, taký trošku hravejší a až chorobne príťažlivý. Zúbek píše trochu inak, ale inak je prudko čitateľný. Vynecháva opisy, zaujíma ho príbeh a dokáže tam dať veľmi hlboký príbeh.

Hoc Skrytý prameň nie je knihou, ktorá by nasledovala chronologicky po sebe. Ale to je ako všade pri písaní pamätí. Predsa ani o sebe človek nerozpráva, že „to a to sa stalo tak a tak.“ Koľkokrát porušíme rozprávanie, rozprávame inak, o inom, o všetkom, atď.

Je skvelé prečítať si Skrytý prameň, ukáže vám pohľad na historickú Levoču, na to ako sa ľudia trestali, ako žili a ako sa milovali.

Taký je Zúbek, píše o emóciach, o človeku, ktorý tvorí históriu. Odporúčam každému, človek sa niečo dozvie a ešte takou hravou formou. Vedeli ste inak, že deň predtým ako mali oltár v Levoči otvoriť, Majster Pavol odtiaľ odišiel?

PS: Ak máte nejaké ďalšie tipy od Zúbka, napíšte mi! (Ja rozmýšľam, že sa dopátram k dielu „V službách Mateja Hrebendu“).