Stál som na Smíchovskom nádraží v Prahe a čakal na autobus. Prišiel ku mne voľajaký čavargoš s nemeckým prízvukom a hovorí mi česky, či mi smie vyveštiť. Ja som radšej zaťal päste a smiech potláčal. Predstavil sa mi ako Isaac Baskervill. V mladosti mu padali jablká na gebuľu a on z toho vymyslel gravitáciu. O jeho služby som nestihol mať záujem, pretože sa mi stala tá tragédia, tj., skočil som do autobusu a nechal ho tam.
Ako som tak šiel, videl som už jemný mraz. Pozeral som sa po Prahe a stromy sa nakláňali a navzájom objímali. Listy padali potichu a Vltava vyzerala ako vstup do slatín. Áno, presne do tých slatín, ktoré popisuje sir Doyle. Obloha hmlistá, kopce akoby ukazovali svoju nahú podstatu, že z ktorej pôdy sme vyrástli a k tomu stromy menili farby tak rýchlo ako autobus ubiehal.
Jeseň je čas, keď sa v pivniciach točí medové pivo a človek zalezie kamkoľvek. Komíny dymia, dni sa skracujú. Je mnoho blata po zemi a takisto aj v topánkach. Večeriame voňavé dobroty, neraz radšej otvoríme oblok. Milujem pohľad na paru z hrnca, ako sa vypúšťa von.
Kladieme pred domy misky s mliekom, či náhodou škriatkovia si neprídu voľačo dobré pod zub zobrať. Večeriame koláče a kakao, čítame knihy a navzájom sa o nich rozprávame. Tráva je lámavá a trochu to pripomína vlasy, čo sú neposlušné a nechcú sa česať. Ako moje. A hlavne, je čas Sherlocka Holmesa.
Ja neviem, čo budete robiť dnes večer, ale ja asi pozerať Psa Baskervillského, zajedať koláče a piť mlieko. Možno si kúpim aj nejaké keksy a potom, keď pôjdem spať, budem mať pocit, že som na nejakej obrovskej lodi. Na lodi, ktorá ma ochráni pred dažďom a všetkých zlých duchov.
Čo Vy?
