Hrdinovia

Dnes ráno po ceste Vršovicami som si uvedomil jednu vec. Ono ma to trošku nechalo zamyslieť, ale aj ma to tak príjemne potešilo.Uvedomil som si význam slova hrdina.

Hrdinovia sú ľudia, ktorí....

Ono to vždy nejako takto začína. Môžeme sa pozrieť do Ottovho slovníka, čo to vlastne značí. Hrdina je človek, ktorý ma špecifické vlastnosti. Povedzme antickí titáni, Aucassin, Sigfried, kráľ Artuš, Romeo Montek, Giordano Bruno a ja neviem kto ďalší. Všetci niečo vykonali a preto sa v našich očiach stali hrdinami. Príde mi na um ešte Jozef Gabčík, Jan Werich a asi mne osobne najmilší zo všetkých hrdinov, Karel Čapek.

Karel Čapek bol človek, ktorý neostal ticho. Predstavme si spoločnosť ako obrovský les stromov. Karel mal smelú korunu a ukázal svetu, že môžu rúbať les, ale nikdy nezničia jeho kmeň. Tým ako veril v ľudkosť, ako sa bál o ľudí. Ako o nich dokázal písať. On podľa mňa nepotreboval nebo, on ho mal na Strži u Dobříše. (To mi pripomína, že by bolo fajn tam opäť zájsť.)

Mnohokrát však hrdinov vnímame úplne inak. Sú ľudia všelijakí a sú aj hrdinovia. Neviem nájsť vhodné synonymum, preto asi napíšem nejaký konkrétny prípad. Každý človek má k hrdinstvu istý vzťah, ale aj niečo, čo s hrdinstvom nemá nič spoločné.

Naučili sme sa vnímať za hrdinov, pretože hrdinovia toho veľa vydržia. Ja neviem, príde nejaký zloduch, hrdzavou sekerou niekomu rúbe do hlavy a potom mu tam ešte naleje atrament. A ten človek sa z toho dostáva. Myslím si, že neprávam sa takto vnímame za hrdinov. Každý človek má nejaké skúsenosti, neporovnateľné s druhými. Sme predsa iní a tak radi sa porovnáme s inými.Všetci sme si prešli vlastným krvácaním a všetci potrebujeme podporu a objatie a ja neviem čo ešte. (Krabicu červenej ruže napríklad.) Ale to nie je hrdinstvo! A to je základný problém. To, že je človek človekom, to je predsa normálnosť. To, že neberiem drogy a nebehám po nevestincoch je moja vlastnosť, ktorá nie je stavaná pre obdiv. Je to normálne. Predsa za to, že si nepichám do žily nejakú ílovitú pôdu (či čo to vlastne tie drogy sú), nečakám obvdiv hodný sochy na námestí. Áno, ja som bol z dosť veľkej časti znechutený a cítil som sa poníženým, keď ma ľudia neoznačovali za hrdinu. Ale, úprimne povedané, za čo?

Napíšem vám príbeh o hrdinstve.

Príde chlapec domov. Je nejaký čudný a tak navštívi pracovňu svojho otca. Ten obdivuje ako sa mu vysušil harmanček, čo pozbieral s manželkou. Má zapnutý počítač a na stole starú Eddu, ktorú chcel kedysi čítať ako malé šuhajisko. Jeho syn poletuje po dome, občas príde do pracovne otca, občas vôjde na WC a ja neviem čo všetko ešte.

„Vari ťa niečo trápi?“ Opýta sa otec.

„Ale nie. To ja len tak. No dnes mám ísť na rande a som celý nesvoj.“ Povie mu akoby hovorieval Karel Poláček, tak na polhuby.

„Sadni si chytro!“ Zvestuje otec a uteká po kanadskú whisky.

Donesie poháre a nejaké sušienky k tomu. Akoby vtedy aj zemetrasenie mohlo byť, toto je pre neho najdôležitejšie.

„Ale, keď ja neviem, či tam ísť.“ Hovorí chalan a otec už nalieva whisky. Je to asi prvýkrát, čo nalieva svojmu synovi pálenku. Pre toho chlapa má alkohol akúsi hodnotu. Nevypil ho veľa, ale každý alkohol pre neho čosi znamená. Nejaký príbeh.

„Toto je kanadská whisky. Prvýkrát som ju pil s kamarátom, keď som mal 25. Prvýkrát sme sa bavili o dievčatách tak vážne. Prečo tam nechceš ísť?“ Opýta sa ho so záujmom v očiach.

„Ale, Konrád hovoril, že je ľahká.“ Povedal. Sám otec predsa vie koľkokrát dával na rady ľudí, čo mu závideli a hrali sa na jeho kamarátov.

„Ale tebe sa páči, čo?“ Pousmial sa. Poznal jeho oči, tak trochu mu pripomínali oči jeho vlastnej ženy, ktoré miloval.

„A tak ja tomu nemôžem veriť. Tak pekne sa usmieva.“ A syn sa usmial ako sa zamilovaní usmievajú.

„A Konrád s ňou mal nejaký pomer za peniaze?“ Opýtal sa ho otec.

„Preboha! To nie! Veď ona je dobrovoľníčka v červenom kríži a stále zachraňuje deti, kde by ona nad tým uvažovala!“ Ryčal ani tur synak.

„Chápem, veľmi nejasný charakter.“ Pousmial sa otec sarkasticky.

„Mám tam ísť? Ja sa bojím, že Konrád...“ Povie a otec sa rozosmeje. Akoby sám seba počul.

„S kým sa chceš bozkávať, s Konrádom, alebo s ňou?“ Otec potmehúdsky žmurkol.

„S nikým, teda.“ Červenalo sa chalanisko! Nečakalo takú odpoveď.

„Však to nie je nič zlé. Všetci na také veci myslíme a tak podobne. Pozri, však mu nemusíš hovoriť, čo s ňou robíš. Ani nemôžeš. Bola by to neúcta k nej.“ Rozrečnil sa otec a pil tú whisky. Bola fakt dobrá.

„Ale ja mu nechcem klamať.“ Povedal synak.

„Však mu nehovor nič a keď sa ťa bude pýtať, čo si robil včera, povedz, že si bol pozerať na mesiac! Aj tak to budeš robiť!“ Pousmial sa syn.

„Ja však, no.“ Zatváril sa syn do inej farby obličaja.

„Bojíš sa, aby to nedopadlo ako s Klárou, čo?“ Opýtal sa ho otec a syn vyceril oči.

„Ako to vieš?“ Odvetil.

„No jednak sa to nedá skrývať. A hlavne, si môj syn. Poznám, čo som robil v tvojom veku. Vari si nemyslíš, že mne sa také nestalo?“ Opýtal sa ho otec, dosť pobavene.

„Ale s mamou?“ Syn prvýkrát otcovi spôsobil vrásky.

„Houby s octom! Ani neviem už ako sa volala! Ale komu sa nestalo to, že sa stretol s nejakým dievčiskom, potom sa tešil, že sa s ňou bude prechádzať a ja neviem čo všetko a videl ju ako sa drží s niekým iným za ruku?“ Spýtal sa otca.

„Pozri, bláznili sme z toho všetci. Prečo by si mal byť iný? Všetkých nás to nahnevalo a všetci sme sa hrali na hrdinov, že nám to nevadí. Ale na to sa vykašli. Vždy si hovor, že taký človek nevie, čo stratil. A teraz, koľko máš peňazí pri sebe?“ Prešiel otec na praktické otázky.

Syn mu povedal cenu.

„To by malo stačiť, choď do toho obchodu a kúp cukríky.“ Pousmial sa otec starostlivo.

„Načo cukríky?“ Spýtal sa syn.

„A ako ju chceš chytiť za ruku?“ Opýtal sa ho otec a syn sa usmial tak ako sa chlapci usmievajú, keď chcú dievčaťu urobiť radosť.

„A vezmi si túto košeľu. Ja som v nej bol, keď som sa stretol prvýkrát s tvojou mamou.“ Povedal mu otec a chytil mu nejakú košeľu a hneď bol prezlečený.

A tak ho šiel odprevadiť, kým neprišla dáma. Dáma, ktorá pre oboch hrozne veľa znamenala. Synova matka a mužova žena.

„Kam ideš?“ Povedala ako prišla domov. Hrozne zmoknutá, mokré vlasy, šaty strapaté a tak podobne.

„Na rande!“ Povedal syn rezko.

„Zober si dáždnik!“ Povedala materinsky, načo ju jej drahý zastavil.

„Opovaž sa! Dáždniky na rande zásadne nepatria pre chlapa! Každé dievča nosí dáždnik a on by bol blbý, keby jej nepovedal, že ho môže chytiť za rameno!“ A všetci traja sa smiali.

Nakoniec, niekedy v noci otec príde zobudený do kuchyne, kde vidí ako chalanisko pozerá na steny.

„No ako bolo?“ Opýta sa ho otec.

„Ale, veľmi skoro sme sa začali bozkávať.“ Povedal mu syn, napoly ustarostene, napoly polichotene.

„Tak seď tu, idem ja po ďalšiu fľašu whisky.“ Povedal otec.

Ten otec je pre mňa hrdina! Nie človek, čo sa chvastá tým, že dokáže 4 roky jesť rožky a majku a ako pri tom trpí.