Haviarske objatie

Mrákota sa černala. Dusno pred búrkou a hrozne pieklo, hovädzie vo vlastnej šťave. Hradby v Levoči sa pomaly otvárali a stráž chcela búrku. Mali by predsa menej práce. K hradbám sa dovalil unavený kôň. Jazdec, ktorý na ňom sedel, dával stráži do rúk akúsi listinu a svoj rodokmeň.  

„V poriadku, môžete vstúpiť.“ Riekol strážca a za rytierom sa ozval zvuk, ktorý poznal. Stráž zatvárala vráta. Rytier sa kochal mestom, v ktorom už párkrát bol. Mal rád to mesto. Bolo to mesto majstra Pavla, tovariša Krištofa, šenkov a rytierskych turnajov.

Kopol koňa do slabín a ten sa tešil, že navštívi žrebčinec.

„Vitajte pane, dajte mi koňa a choďte sa zabaviť do šenku. Dnes tam majú výbornú divinu, to viete, minule sme mali poľovačku. Koníka vám pripravím a dám mu zajesť len tú najlepšiu slamu.“ Riekol žrebčinár.

Rytier skočil na zem, pohladil koňa po chrbte, vybal si z kapsy jablko a rozpolil ho napoly. Jednu polovicu hodil chlapovi a druhou podaroval svojho koňa. To bol znak toho, že rytier zverí opateru žrebčincu.

Chlap odsedlal koňa a šiel s ním obďaleč. Netušil však, že nemá pred sebou obyčajného koňa a obyčajného rytiera.

Nikto o ňom nevedel, že je rytier. Nemal na sebe brnenie, vyzeral ako nejaký kráľovský posol. Málokomu povedal o svojom pôvode. A jeho domov, ten bol od Levoče juhovýchodne. Chcel sa v Levoči zdržať len chvíľu, aby potom mohol ochutnať vôňu stromov v tých horách, ktorým ľudia rozprávali Volovské vrchy.

I zašiel do šenku, ževraj skúsi divinu. Otvoril dvere šenku, kde voňala klobása a spomenul si ako tú kedysi vypili toľko piva, že sa niesli domov „na Krista“.

Kedysi dávno sa traja kamaráti vybrali do Levoče a zašli na pivo. Opili sa až do temnôt mrákoty a vyryli na stôl svoje iniciálky. A povedali, že akonáhle zabočia do Levoče, posadajú si stále k tomu stolu. Rytier si ten stôl samozrejme všimol a vyceril si zuby do hurónskeho úsmevu. Sadol si k stôlu a už mu liali slivovicu do gágora.

Neboli tam len iniciály, lež čosi nové. Rytina vyzerala, že to bola rovnaká ruka a nebolo to ešte oliate pivom alebo inými dobrotami. Rytier ožil. Jeden z tých priateľov bol v meste.

Predpokladám, že nie je pre vás tajomstvo, že jeden z troch priateľov bol rytier. Rytier do seba hodil údenú klobásu, syr a kyslú uhorku. Zalial si hrdlo pivom a nechal na stole zopár mincí.

Vedel kde ho nájde a tak otvoril vráta na kostole sv. Jakuba. Oltár sa vôbec nezmenil. Vlastne žiaden oltár sa ta nezmenil. Iba pri jedom oltári kľačal voľajaký chlapec. Rytierovi srdce poskočilo. Oltár sv. Kataríny mal pri sebe dvoch ľudí, ktorým zasvietili oči. Bolo to i symbolické, veď sv. Katarína bola čistá a mravná (odtiaľ má aj význam to meno) a priateľstvo medzi tými dvoma bolo čisté a mravné.

I objali sa pred kostolom ako rodní bratia. „Ja jesť nebudem, mal som nalešniky a prežralô som sa jak dajaká dzivá šviňa.“ Povedal prvú vetu priateľ rytiera. Mal mníšsky háv. V skutočnosti to bol zbojník, ale lúpil len kardinálov, biskupov a iných cirkevných hodnostárov. Kde inde by sa mu lepšie kradlo ak nie priamo u nich.

„Nalešniky?A s čím?“ Opýtal sa ho rytier.

„Ty tomu isto hovoríš bramboráky, keď už máš skončenú tú Karlovu Univerzitu.“ Povedzel mu lúpežník.

Rytier sa zasmial. A spomenul si na jednu copatú bylinkárku, s ktorou s pri tých zemiakových plackách hrozne nasmiali.

„Čože si tu prišiel?“ Bol lúpežník zvedavý.

„Chcelo sa mi prísť domov. Už som tam dlho nebol.“ Povedal mu po chvíli.

A tak sa dvaja priatelia vydali o šenku a akonáhle spustili vráta, začalo hrozne pršať. Haruľa tam vyvoniavala, cesnak štípal nos a maľba Tatier sa krásne vynárala v šenku.

„Hej, mních! Dúfam, že tu neprídu páni a nebudú nikoho vešať!“ Kričal krčmár, čo sa usmieval jedným okom na rytiera. Akoby ho už niekde videl. Rytier sa hanblivo usmieval.

I sadli si dvaja priatelia a zajedli si dobrej fazuľovej polievky s údeným mäsom. „S kým si bol tu?“ Opýtal sa ho rytier. Drevená lyžica sa mníchovi triasla radosťou v tom tanieri, pretože smel povedať: „Neďaleko mešťanského domu žije drotár. Jeho tovarišom je náš haviar.“ Povedal to a pozrel sa a rytiera priateľským pohľadom.

Prečo haviar? Ten chlapec bol vždy pracovitý a mal dobré ruky i srdce. A preto mu hovorili haviar. Všetci traja priatelia mali svoje mená, ale nebudem ich prezrádzať. Oni sa pomenovali podľa povestí a podľa schopností. Haviara sme si predstavili. Rytiera pomenovali čarodejník, lebo párkrát, keď ich naháňali, chytila sa z nejakého dôvodu slama. Alebo keď šiel na nich had, odrazu prešiel vôkol nich kočiar a had im ukázal deformačné účinky sily. A náš mních alebo zbojník bol korenár, lebo stále inak vonial. Volajme ich teda ich prezývkami, oni nie sú až také nepravdivé.

„A čo ste tu robili?“ Opýtal sa ho Čarodejník.

„No Haviar mal narážky na cirkev.“ Povedal Korenár

A obaja sa zasmiali tak dobrácky a čarovne.

„Kde budeme spať?“ Spýtal sa jeden druhého.

„Nuž, navštívme Haviara.“ Odvetil druhý.

A tak zabuchali na vráta Haviarovi. Nadavajúc šiel k vrátam a otvoril ich. Dvaja starí priatelia z detstva sa tuho objali a v Levoči už dlho toľko nepršalo.

PS: Toto nie je historická próza. Je to len môj pohľad na starú Levoču, ktorý som získal. Preto vás prosím, nebiľagujte ma preto!