Bublifuk

„Už je čas, kedy treba vstať.“Pozeral som sa na hodinky, na svetlo a na ňu, keď ešte spala. Hoci mala zatvorené oči, čertíci jej tam vystrájali aj tak, lebo sa usmievala. Je zaujímavé sledovať ľudí, keď spia, ako sa tvária. A ona sa tvárila tak, že som jej mal chuť povedať, že je rozkošná. Bola strapatá, pokrčená, voňala mentolovým šampónom a čakal ju ďalší pracovný deň.  

Vliezol som do kuchyne, postavil na kávu, vytiahol javorový sirup a polial buchty. Ja som si spravil malinový čaj, nasypal doň škoricu, javorový sirup a orechový kvet.

Keď som jej doniesol raňajky do postele, akože som ten dobrý, už bola hore a usmievala sa. Nikdy predtým som ju krajšiu nevidel. V tom pyžame s neupravenými vlasmi, bez okuliarov sa na mňa usmievala o dušu.

„Ty ma chceš opäť zvádzať, ty lotor.“ Povedala, sadla si na tú posteľ a začala raňajkovať. Ja som si tiež sadol vedľa nej a začal sa pozerať do skrine, ktorú košeľu si dám. Obaja sme sa na seba pozreli a spolu povedali, „tyrkysovú“.

„No neviem kto koho chce zvádzať, keď vyzerá tak nežne, veselo a ešte má aj pusu celú lepkavú.“ Povedal som jej a začal ju trošku štekliť po vlasoch a ona sa mi vrhla do náručia a mal som lekvárovú pusu.

„Možno by si si zaslúžil nejakú odmenu, ale takú nie.“ Povedala, keď som mal zuby od maku, pery polepené od lekváru a vlasy strapaté akoby boli dráty. (Keď som bol malý chlapec, rád som sa pozeral na elektrické obvody a kričal, že sú to elektrické bráty. Viem, že aj ona ma tak volala, ako brátový chlapec.)

Tak sme sa teda obliekli a zamkli dvere, vyniesli smeti a zamkli bránu. Chytili sme sa za ruky, ja som bol gentleman, tak som jej odtrhol červený mak a povedal jej, „Na, aby si nepovedala, že som ľudožrút.“ Tá sa usmiala, trošku začervenala a buchla po zadku.

Prišli sme na stanicu a čakali na vlak. Ja som šiel na Smíchov, ona trošku ďalej. O pár minút nám to pôjde, tak sme si sadli na lavičku a pozerali sa na to Hlavní nádraží. Vonku bolo horúco, dusno, človek sa potil, plakal, soptil, stonal.

A ako sme teda občas z tej lavičky vstali a šli sa prejsť, pozeráme sa spolu na nejakú sochu, ktorá objíma dieťa, vedľa toho kufor. Popri tom bola ešte súčasťou sochy dievčina, veľmi malá, odetá tak ako malé dievčatá sú. Pozrel som sa na moju najdrahšiu a nejako som v nej to malé dievčatko uvidel. To so všetkými túžbami, s kreslením, púšťaním šarkanov na jeseň, púšťaním bublifuku. Vrhla sa mi do náručia.

Hádam netreba hovoriť, koho symbolizuje tá socha. Deti, Hlavní nádraží, okuliarnatý pán, kufre, rok 1939 a smer Londýn. Keď som ju držal v náručí, aby som jej ovoňal vlasy, myslel som na Nicolasa. On až v roku 1988 sa stal slávnym preto, čo spravil. Našla jeho záznamy manželka a keď sa ho spýtala, čo to je, o jej povedal, že každý chlap musí mať pred ženou nejaké tajomstvá.

Keď sme šli vo vlaku a ten úsek, keď sa pozeráte na Hradčany, ten asi poteší každého. „Je to asi jeden z najkrajších pohľadov na svete. Okrem tvojich hnedých očí, keď mi rozprávaš o knihách.“ Povedal som jej.

Najprv mala nejakú pripomienku, či sa jej stále dívam do očí a ja som sa tam díval. A vedel som, že jej kúpim poobede bublifuk. Také tajomstvo som mal ja.