Ako som ochutnal atmosféru Majstrovstiev sveta

Ako malý chlapec som sedával pri televízore a pozeral na to. Občas s hokejkou pri sebe a tešil sa tej hre, ktorú vymysleli v Kanade. Sviatky ako Majstrovstvá sveta, olympiády, či Svetové poháre som miloval. Tešil som sa na nich, pretože pre mňa to bola akási cesta.

Keď som čítal Kapesní povídky od Karla Čapka, on tam mal v Sbírke známek zopár úžasných vecí. Ako si ten Lojzík s pánom Karasom zbierali známky, oni cestovali. Dozvedali sa ako vyzerá známka vo Švédsku a obom to prinášalo nádherný pocit. Zdá sa však, že až teraz som objavil to nádherné čaro cestovania spojené s hokejom. Nikdy som netušil, že sa stretnem zoči voči ľadu, puku i publiku, ktorí tak nádherne vonia majstrovstvami sveta.

A tak áno, bol to môj sen. Luhal by som sám sebe, keby som si to nemyslel. Predsa, keď od mala pozerám zápasy, chodievam na miestne zápasy našich chlapcov a z hokeja sa vraciam šťastný a nabitý pozitívnou energiou. Nuž, splnil sa mi sen a ja som ochutnal atmosféru majstrovstiev sveta. Tak ako Lojzík, tak aj ja som objavil nádherné cestovanie. Akoby do seba. Ako to začalo?

Kráčal som po sídlisku a zazvonil mi telefón. Kto by vtedy mohol tušiť, že ten telefón mi pozitívne upraví moju vlastnú históriu?

„No čau!“ Riekli moje ústa.

„Čau, čo robíš?“ Opýtal sa ma.

„Akurát idem vyhodiť fľašku do bedne.“ Začal som si ho doberať.

„No tak odhoď a poď na hokej, mám lístky!“ Povedal.

Ja som sa po tejto vete tak akosi nádherne spotil. A vzduch začal voniať trochu inak.

„Dobre, kedy?“ Povedal m.

„Hraje USA s Rakúskom, 16.15 začínajú.“ Povedal, zložil, nejako sme sa ešte pozdravili. A začal boj s časom, ono na hodinkách svietilo 15:50.

Ja doteraz nechápem ako som to dokázal stihnúť. Akurát som si spomenul na jednu cestu do Bratislavy, keď som utekal na autobus, div som nezdochol, vlak som horko-ťažko stihol a vydýchaval som sa do Popradu. (Ak nie ešte ďalej.)

Ako som tak sedel v autobuse cestou na hokej, trochu som rozmýšľal. Kde inde by som mal byť prvýkrát na Majstrovstvách sveta, ak nie v Košiciach? Tu som sa narodil, predsa aj tu by som si mal vyskúšať tú atmosféru hokeja.

Obaja kamaráti, ktorých som si tak romanticky nazval mušketieri, ma čakali. Tešili sa ako malé deti, veď i ja som bol vytešený a tak príjemne šťastný. Vlastne, keď si to tak človek vezme, v každom človek sa nachádza kúsok jeho detskej duše.

Prešli sme do haly a ono to bolo ako cesta na normálny hokej. Tie isté schody, tie isté sedadlá, akurát tá atmosféra bola neopakovateľná. Veselí šarvanci ako my sme si posadali a pozerali. A opäť to bolo ako v tej Sbírke známek.

„Rafalski, to je ten Rafalski?“ Opýtali sme sa viacmenej tak pre seba. Spoznávali sme svet, do ktorého sme prišli.

A videli sme na vlastné oči ako si hráči, na ktorých sa díva prakticky celá hokejová Európa a svet, sadajú na trestnú lavicu, ako sa bijú, korčuľujú, strieľajú. Videli sme práve tých trénerov, sediac na lavičke v tých oblekoch a tváriac sa úplne kamenne ako to vídame v televízii.

„Ako po včerajšku?“ Opýtal som sa prísediaceho kamaráta.

„Ani sa nepýtaj. Vy ste ešte boli dakde?“ Rozosmial sa.

„Hej, ešte sme boli na jedno. Zobudil som sa ako keby som mal koberec v gambe.“ Povedal som aj ja a opäť sme sa smiali.

A s očami malých chlapcov sme pozerali ako Yan Šťastný dáva tretí gól. Vlastne ono, najkrajší bol ten na 4:1. Američania vyhrali 5:1, ale trochu ma to hokejovo mrzí. Rakúsko malo druhú tretinu úplne nádhernú. Útočili, snažili sa, bojovali a mali publikum, ktoré sa bavilo a stále stalo pri nich. Aj za stavu 5:1.

A tak sa mi splnil detský sen. Zažil som atmosféru majstrovstiev sveta. Tak ako na každom hokeji, aj na majstrovstvá sveta chodia ľudia ako všade. Preberajú svoje problémy, vedia sa baviť o krčmách, dievčatách, o tom, čo nového U Ďurka, či preberať, ktorá hviezda, aký gól dala.

Ďakujem obom, že mi dokázali zrealizovať sen, ktorý ležal niekde tam, zapadnutý prachom.