Adventná poviedka

Sedel som v škole, mali sme tuším akési historické pramene ku kúzlam. Okná už boli namaľované mrazom, ktorý štípal a nejedno veselé líce bolo červené. Obloha neviditeľná a snežilo. Ono to vážne snežilo, akoby sa sypali hviezdy. Prišiel spolužiak, meno dostal Kirjar a riekol, „Padajú hviezdy.“ A akoby každému nalial kúsok tej dobrej medoviny, na ktorú sme chodievali všetci.

Horúci čaj na každom stolci, ešte sa z neho dymilo. A keď voľakto otvoril oblok, dym bol silnejší a o to krajší. Všetci sme sa tešili na ten deň, pretože v našom meste sa radnica v ten večer rozsvietila. To nejakí konšeli, či ako sa volali radní, vošli do radnice a zapálili sviece. A pozerať sa ako odbíja orloj a vidieť tam sviečky ako žijú. A ešte tá krásna idea, keď cítiť sneh a všade tie voňavé vína.

„Starí inuiti verili, že keď zomrú, ich duše sa zobrazia na oblohe ako hviezdy.“ Povedala tá jedna. Blonďatá, copatá, orieškovo voňala a písala atramentovým perom. Viem, že si teraz drahý čitateľ pomyslíš, že som ju miloval a bude to mať romantický príbeh. Pravda však je inakšia. Ja som túžil iba po jej duši, kradol som jej občas teplé gaštany. A čo hlavné, adventný kalendár sa jej vždy minul už v druhý deň.

Pažravé dobytky nikdy nehovoria o tom, čo zožrali a pre dobro našich duší vám nikdy nenapíšem ako som jej vyžral adventný kalendár a potom kúpil nový, aby to nezistila. Strašne rád som jej robil zle, ale jej oči ma vždy donútili svoju zlobu napraviť.

Pamätám si ako som ju pobozkal. Ale o tom vám napíšem radšej celý príbeh. Na škole sme mali vyučujúcu, ktorá sa chvastala kdejakými múdrami. Raz vyvreskovala na celej hodine, že nevera je problém oboch. A mala v podstate pravdu. Ja som bol tej vyučujúcej neverný celý život. A ešte stále bola zaujatá voči dámam. Vkuse im dávala najavo aké sú hlúpe, škaredé a že si nikdy nenájdu poriadneho chlapa, lebo robia z troch stretnutí romancu.

Ja netuším kde vzala táto hétera takéto teoretické úvahy, ale nech si ich má. Skrátka a dobre, aby som sa nerozpisoval, dáma môjho srdca, akou vyučujúcou bola, mala taký charakter asi ako je Twillight o skutočnej odvážnej, ľudskej láske. Pokojne ma odsúďte za poslednú vetu, pohrdajte mnou, zatraťte ma a hoďte do vysokej pece. Aspoň mi uľahčíte tú nepríjemnosť napísať, čo si o vás myslím. A sľúbil som v kostole, že tak rozprávať nebudem.

No a keď som bol so slečnou, nie je tajomstvom, že sa volala Vivien. (Ako aj inak, nie? Keď ja som sa v tom čase volal Ambrosius.) No a aby sme zachovali tajomstvá legiend a kdejakých mýtov, sedeli sme pri jazere. Mala na sebe šaty, bola neodolateľná. Vonku pieklo slnko, ľudia sa potili a my sme si máčali vodu a bozkávali sa o dušu. Ako sme sa odpojili od seba, v tom čase, keď by bolo vhodné, aby chlap zamraučal nejakú gundžu, ja som sa odvážil povedať, „Si lepšia ako pani Situzná.“ A ona sa rozrehotala ako divá, až svojimi tajomnými očami sa na mňa usmiala.

Pozeral som sa jej do výstrihu a očividne pri tom trpela, keď ma šteklila a kdejaké iné veci robila. A ja som s dušou galantného romantika povedal, „Máš pekné oči.“ Viete si predstaviť ako to pokračovalo, povedala, „Veď to už dávno nie je verejné tajomstvo.“ Hádam vám asi netreba predstavovať kto bol paní Situzná.

A ako som sa tak pozeral na jej copy, vyučujúca mumlala čosi o zákone a voľajaké reči o tajomstve života. Ja teda neviem čo to bolo, moja pozornosť sa venovala praktickému štúdiu.

Vivien na mňa fľochla starostlivý pohľad a ja som si začal kresliť do zošita bábiku voodo. A ako vyučujúca rozprávala kdejaké reči o gebuzinách, dohodol som sa cez papierové zápisky s Vivien, že sa dnes stretneme po škole U draka. (Miestna krčma, pozn. autora.)

A tak sa skončila hodina a zopár šarvancov sa pobralo na obed. Netreba predstavovať aké chuťovky pripravujú v školských jedálňach. Dnešná špecialita bola, zobákový guláš s chlebom. A tak ako sme sedeli pri stole, rozhovoril sa Kaliar.

„Zajtra pôjdeme vystrúhať do lesa adventný kalendár. Máme ešte jahody z leta, tak príďte k nám s Vivien. Jusia urobí perníky, vlastne to s ňou ja cez noc zosmolím, mám ešte nejaký čaj a budeme si rozprávať zážitky ako na strednej škole sme raz ušli z alchýmie.“ A tak sme sa dohodli, že strávime víkend u kamaráta.

Ja ťa len informujem, drahý čitateľ, v akej super dobe sa odohráva tento príbeh. Je pár dní do Vianoc, všade cítiť veselý vzduch a na Univerzite pripravia pochúťku akú ani svet nevidel, zobákový guláš.

Obliekol som na seba palčáky a starý kontuš a šiel teda domov. Zhodil som veci na posteľ a nastrúhal si pomarančovú kôru. Ja vám neviem odkiaľ to máme, ale pomaranče mi stále pripomínajú vianoce. Všetky dobroty a radosti Vianoc. A cez to, pomaranče desne neznášam. Ale k tým Vianociam mi hrozne voňajú a bez nich si neviem ani Kračún predstaviť.

Ako správny rytier som sa na rande kvalitne pripravil a šiel som Vivien čakať pod imelo. Pozreli sme veselo ako sa zapália sviečky v radnici a šli k drakovi. No tam sme stiahli fľašku svatomartinského vína. Z nejakého dôvodu mi to víno chutilo, hoc aj svätý Martin mi bol sympatický. Ja neviem, ale s tým menom mám stále nejaké ťahanice.

„Ty si hrozný hromotĺk!“ Kričala Vivien v posteli.

„Veď to nie je pravda, ja som anjelik.“ Povedal som akoby som držal siahodlhú monografiu o morálke.

„Takže čo s tou sukňou?“ Opýtala sa očami.

„No hnedá sukňa s tebou niečo robí. A so mnou potom tiež.“ Odvetil som a potom som dostal prednášku o tom, že som typický chlap, ktorý chce len zneužiť jej čistú, nepoškvrnenú dušu. No a ráno bola úplne šťastná, pretože ma zhodila z postele a ja som jej za to uvaril kávu.

Kaliar nás už čakal s obedom. Knedlíky vždy chutili, ako inak, na zemiakové nedám dopustiť. Zalial nám čaju a Vivien sa ku mne pritúlila. A keď sme začali jesť perníky, mal som im povedať jeden adventný príbeh. Hádam som ho nezabudol a napíšem vám ho aj vám. Škoda, že vedľa mňa nesedí Vivien, bavilo by ma, keby ma tak prerušovala ako vtedy.

Kedysi dávno žil v horách čarodejník, ktorý mal tajomný meč. Mýty mi riekli, že meč bol ukutý z bylín a trpasličím kovom. Nežil v tej dedine sám, ale žil tam aj farár, učiteľ, krčmár, samí potrební ľudia. V tom čase, keď sa ten príbeh odohrával, bolo v šenkoch veselo a plno. Rieka tečúc cez dedinu už dávno mrzla a chodilo na ňu len zopár starcov rúbať do ľadu. Lovili kapre, alebo pili nejakú miestnu pálenku alebo utekali od žien. Darmo, obdobie Vianoc je čarokrásne. Vždy má kdekto kopec času. Chlapi chodia do šenku alebo inam. Dámy sa navštevujú navzájom a klebetia, vymieňajú si recepty a niektoré bosorky kujú pikle.

Nie však každému vof tom valale bolo do smiechu. Keďže sa aj pred Vianocami potulovala inkvizícia aj do hôr, čarodejníci z nejakého dôvodu neboli úplne veselí. Ja nechápem doteraz prečo.

Čarodejník s tajomným mečom mal dve dcéry. Ešte hrozne mladé, nevinné a veľmi jemné. A v ten večer ich nevedel nájsť. Spolu so ženou hľadal celú večnosť. Spolu prehľadali domce, krčmy, jazero, kostol, dokonca aj do hrobov sa pozerali, či sa dievčence tam nestratili. Obaja sa hrozne báli toho, že ich chytila inkvizícia. Už obom v mladosti inkvizítori veľmi ublížili. A to obaja boli ešte tí šťastnejší.

Manželia, úplne zúfali, kráčali po hore k Dračej jaskyni. Svietilo sa ta. Jednak sa čarodejník potreboval s niekým pozhovárať a kto iný by mu pomohol ak nie drak? V tej dedine draci čarodejníkov potrebovali a naopak. A tento drak, tento drak ho sprevádzal celý život. Spolu už zažili kdejaké zážitky, ale tie sem nepatria. A ako tam kráčali manželia, držiac sa za ruky, počuli smiech. Drak sa smial ako o život a vôbec mu nevadilo, že neďaleko žijú ľudia.

Manželia chytro vošli ďalej a tam videli svoje dcéry. Obaja plakali dlho a drak sa na nich obetavo pozrel a povedal im, „Cítil som inkvizíciu a tak som ich vzal k sebe. Veselo sme sa zabavili. Veď komu inému by som viac pomohol ako vám dvom?“ A tak sa spriatelili draci a čarodejníci a dodnes tomu vrchu hovoríme, „Smejúca sa noc.“

Ja neviem ako vy, ale Vivien mi už znecitlivila rameno, tak majte pekný advent.

PS: Poviedka je publikovaná aj na mojom portáli: http://pweb.sk/clanok-adventna-poviedka