Čech dnes oslavuje veľký sviatok, veď takto pred 98. rokmi sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko a po dlhých rokoch sa zlomilo jarmo útlaku. A na Slovensku? Vie sa, že sa v tento deň niečo stalo, ale nie všetci vedia, čo sa vlastne stalo.
Slovenské dejiny nie sú príliš bohaté na rýdzo naše dejiny. V podstate to všetko začalo a aj skončilo Nitrianskym kniežatstvom. Veľká Morava nikdy nebola len „naša“ a Svätopluk nebol ani „náš“ a pravdepodobne ani kráľ. Keď prišli Maďari a podmanili si územie Slovenska, na tisíc rokov v podstate nemáme „naše“ politické dejiny, i keď tváriť sa že dejiny Maďarska nie sú aj naše, je zadubené. A potom to prišlo. Koniec prvej svetovej vojny sa blížil a bolo jasné, že istá sloboda je vo vzduchu. Nikto však netušil, že by monarchia mohla prestať existovať. Stalo sa, no čo teraz. Slovákov boli ledva dva milióny a i Nemcov v Česku bolo viac. Neostávalo nič iné, len podporiť ideu bratstva a vytvoriť tak Československo, kde zrazu Čechov a Slovákov dokopy bolo viac ako ostatných a mohli tak byť väčšinový národ. A pritom stačilo tak málo a mohli sme byť opäť len utláčanou menšinou.
Lenže na prahu druhej svetovej vojny, v čase, keď z Česka Nemci stvorili protektorát a slovenskí politici sa hrdo pýšili prvým slobodným štátom, vznikla predstava o tom, že Československo nebolo dostačujúce, a to, čo treba naozaj oslavovať, je slovenský štát. Tu pramení počiatok ignorácie a pokračuje to tak až do dnešných dní. Otázkou je, že ku ktorej tradícii sa chceme hlásiť teraz. Myslím, že odpoveď by bola jasná.
Nie že by neboli snahy uvedomiť si, že Slovensko bolo konečne po tisícročí útlaku slobodné. Možno spomenúť Kaníkovu snahu o prekvalifikáciu 28. októbra na sviatok v roku 2014, lenže Deň úcty k dielu M. R. Štefánika - vznik samostatného česko–slovenského štátu neprešiel. Asi sa niet čomu čudovať. Názov vhodný akurát tak ako názov knižného braku. Ale prečo vôbec musia vznikať takéto zúfalé snahy, veď by to malo byť samozrejmosťou, že Slováci budú sláviť 28. októbra ako jeden z najväčších dní v ich histórii.
Lenže nie je. Slovenskí politici si už dvadstaťtri rokov nevedia usporiadať priority a 28. október sa stáva čoraz dávnejšou minulosťou, na ktorú pomaly, ale isto zabúdame. Slávime sviatok práce nepracovaním, slávime kresťanské sviatky, no neveríme. Slávime aj dva sviatky, ktoré pripomínajú rozpad spoločného štátu Čechov a Slovákov, ale netušíme, kedy toto spojenie vlastne vzniklo. Nadobúdame pocit, že naše osamostatnenie od Česka bolo najväčším úspechom v našich dejinách a to, že tisícročie nadvlády Maďarska skončilo aj vďaka Čechom, už akosi nie je podstatné. Nechceme si už ani spomenúť, prečo boli tí Česi naši bratia narozdiel od Čechov, ktorí na nás spomínajú ešte aj keď sa pozrú na svoju vlajku.
Autor článku: Samuel Prílepok
