Bežná konfekcia v socializme bola žalostná, hovorí historička módy

Zatiaľ čo sa oči väčšiny módnych nadšencov upierajú skôr na nové kolekcie a prehliadkové móla, Andrea Březinová sa v móde díva dozadu. Kurátorka Moravskej galérie sa v svojej práci zameriava na módne trendy dvadsiateho storočia.

Prečo ste sa rozhodli usporiadať prednášky o móde minulých storočí?

Máme veľkú zbierku odevov už od začiatku 19. storočia – od empírových šiat až po súčasnú módu. Zbierka módy sa však len zriedka prezentuje verejnosti. Je škoda, že mnoho z toho ešte návštevníci nevideli. Plánujeme ale stálu výstavu a dúfam, že tam bude trochu širší priestor pre módu.

Vy sama sa konkrétne venujete móde dvadsiateho storočia. Máte najobľúbenejšiu dekádu?

Pre mňa sú najzaujímavejšie dvadsiate roky. Prepojenie a vzájomná inšpirácia medzi maliarmi a módnymi návrhármi boli veľmi silné. Móda a surrealizmus je tiež veľmi zaujímavá téma. Vedela by som si predstaviť, že by som vtedy žila.

Ako celkovo vyzeralo dvadsiate storočie z hľadiska módy?

Bolo jedno z najpremenlivejších. Keď sa pozrieme na dejiny obliekania, zmeny prebiehali stále rýchlejšie. Od stredoveku do minulého storočia sa jednotlivé obdobia postupne skracovali. Dvadsiate storočie je obdobie neuveriteľných zlomov, revolučných zmien v móde a taktiež väčšej demokratizácie.

Ako to myslíte?

Odjakživa bola móda skôr záležitosťou aristokracie. V dvadsiatom storočí sa to zmenilo. Móda sa začala vyrábať priemyselne a konfekčne, a tak sa začala týkať čoraz väčšieho množstva ľudí. Bola oveľa prístupnejšia ako v prechádzajúcich storočiach, kedy bola určená len pre vyvolených.

Ovplyvnila v minulom storočí módu spoločenská situácia?

Politika a ekonomika s módou veľmi súvisia. Celý stav spoločnosti sa odráža v odeve.

Boli vtedy vidieť rozdiely v obliekaní medzi západným a východným svetom?

Áno, určite – kvôli tomu, že od päťdesiatych rokov v Československu a celom východnom bloku nielen do módy výrazne zasahovala komunistická ideológia. Bol to pre vládnucu vrstvu nástroj, ktorým mohli spoločnosť ovládať. Hovorili o tom, že už Paríž a kozmopolitná móda nebudú pre krajiny socialistického bloku inšpiračným vzorom, ale že si vytvoríme svoju módu, úplne odtrhnutú od svetového diania.

Podarilo sa to?

Sami museli po niekoľkých rokoch uznať, že to bol úplný nezmysel. Hlavný problém nebol v tom, že by sme nedokázali vymyslieť a ušiť rovnako dobré veci ako v západnej Európe. Problém bol v tom, že to, čo kvalitní dizajnéri vymysleli, nemalo vôbec náväznosť na výrobu. Nedostalo sa to k zákazníkom. Boli to kolekcie pre medzinárodné prehliadky a výstavy. Veľmi málokedy sa však dostali do masovej výroby. To, čo sa dalo kúpiť v obchode, teda bežná konfekcia, bolo úplne žalostné.

Môžu naopak módne trendy ovlyvniť spoločnosť?

Ťažko povedať. Možno majú moc ovlyvniť napríklad návrat k ekologickému spôsobu pestovania bavlny. Samozrejme, nie globálne – ľudia, ktorí za takéto niečo bojujú, budú stále v menšine. Predsa len je však aj na veľkých globálnych firmách vidieť, že si tieto trendy začínajú všímať. Zahŕňajú do svojich kolekcií aspoň niekoľko kúskov vyrobených týmto spôsobom. Snáď bude ich počet rásť.

Ovplyvňuje sa odievanie s inými druhmi umenia?

Určite, módni návrhári často pracujú s vplyvmi z voľného umenia. Napríklad zostavia kolekciu, ktorá priamo prenáša umelcove obrazy do odevov. Nie je to ale samozrejme len vyplv voľného umenia, ide aj o najrôznejšie technológie. Objavujú sa odevy vytlačené 3D tlačiarňou, vyrába sa z rôznych netextilných materiálov.

Vidíte u súčasných návrhárov inšpiráciu predcházajúcim storočím?

Nemyslím, že by to priamo bola inšpirácia štýlom. Vidím ale silnú inšpiráciu tradičnými ručnými textilnými technikami. Medzi mladými súčasnými návrhármi panuje dezilúzia. Majú negatívny pohľad na súčasný módny priemysel, na súčasnú rýchlu módu. Globálny módny priemysel chŕli tony a tony oblečenia, ktoré je veľmi nekvalitné, zameniteľné a neeticky vyrobené v ázijskych krajinách. Množstvo návrhárov na tento fakt poukazuje, snažia sa nasmerovať ľudí k pomalej móde, k väčšej skromnosti.

Ako to chcú urobiť?

Návratom k tradičnému remeslu, k pomalej ručnej výrobe. Veľa z návrhárov pracuje s modrotlačou či ručne vyrobenou čipkou, s látkami vyrobenými na tkáčskych stavoch. Ručné remeslo prežíva veľkú renesanciu. Ľudia sa znova vracajú k ručne pleteným svetrom, šatám. Je to návrat k niečomu, čo je vyrobené pomaly, náročne, a teda je to samozrejme aj drahšie. Človek si k tomu ale vytvorí vzťah, viac si toho váži. Také oblečnie je trvanlivejšie, kvalitnejšie. Dúfam, že sa nájde čím ďalej, tým viac ľudí, ktorí to ocenia viac než mať v skrini desať tričiek za päťdesiat korún.

Zaujíma ľudí história módy? Nie sú viac orientovaní na súčasné móla?

Myslím, že ich zaujíma – vždy, keď usporiadavame prednášky o histórii módy, sú veľmi dobre navštevované. Možno je práve skôr súčasná móda pre väčšinu ľudí trochu nezrozumiteľná.

Vedia ľudia, čo presne sa kedysi nosilo?

Predstavu si môže urobiť každý. Vychádza veľké množstvo kníh, ktoré o tom hovoria. Bohužiaľ, väčšinou sú povrchné, a tak si všímajú len tých najznámejších návrhárov a dokola opakujú klišé o jednotlivých desaťročiach. Ľuďom môžu dať akýsi náhľad aj historické filmy.

Sú presné?

Myslím, že v minulosti tvorcovia filmov oveľa viac študovali historické kostýmy. Viac sa snažili vytvoriť niečo, čo by bolo takmer totožné s reálnym oblečením z minulosti. Tímy kostymérov a poradcov boli pozornejšie. V súčasnej dobe sa zdá, že im stačí len povrchná napodobenina určitého štýlu. O divadelných kostýmoch ani nehovoriac. Neviem, čím to je, ale vyrobiť historický kostým je samozrejme veľmi nákladné a rozpočty sú obmedzené.

Odkiaľ získavate historické kúsky vy?

Tie najstaršie exponáty sú tu od vzniku Umeleckopriemyselného múzea v roku 1873, kedy do zbierky prišli zo svetovej výstavy vo Viedni prvé kúsky. Vtedy ale kurátorov múzea nezaujímala móda – zbierali najmä textil. Zaujímali ich kúsky výšiviek a krajok. Trvalo to až do nového storočia, kým ich začal zaujímať odev ako celok. Do tej doby historické oblečenie bežne rozstrihávali. Po roku 1900 však začali nakupovať odevy z celej Európy, najmä dámske. Po vzniku Moravskej galérie v 1961 sa k nám dostalo množstvo vecí aj z predajne starožtností, ktorá mala za socializmu priam povinnosť poskytovať štátnym inštitúciám to, čo si vyberú. Vtedy ešte nebol trhový systém, a tak sme nemali žiadnu konkurencu. Kurátori si mohli vyberať, čo chceli.

Ako je to v súčasnosti?

Veľa vecí dostávame prostredníctvom darov – ľudia majú ešte doma množstvo zaujímavého oblečenia po svojich babičkách. Ak je to v dobrom stave, zaujímavé a kvalitné, radi si to vezmeme.

Viažu sa k darovnaým kusom oblečenia aj nejaké príbehy?

Bohužiaľ už ľudia príbehy až tak nepoznajú. Ak je to naozaj starý rodinný odev, už sa s tým žiaden príbeh nespája. Je to viac-menej zabudnuté. Niekedy ale dostaneme k oblečeniu aj fotografiu osoby, ktorá oblečenie naozaj nosila. Týchto súkromných darov ale celkovo nie je toľko, koľko by sme si predstavovali.

Možno si to chcú nechať ako rodinné dedičstvo.

Niektorí určite. Ale mnoho ľudí staré textílie naopak odhadzuje. Vôbec si nie sú vedomí hodnoty, ktorú majú.

Andrea Březinová (1973) vyštudovala dejiny umenia a muzeológie na Masarykovej univerzite v Brne. Od roku 2010 pôsobí v Moravskej galérii ako kurátorka zbierky textilu a doplnkov, zameriava sa na design a trendy v odievaní v dvadsiatom storočí. Na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity prednáša dejiny umeleckopriemyselných múzeí a design 20. storočia.

Autor: Michaela Medveďová