Keby som šiel lesom alebo keby som šiel

Toto je les. Keby som šiel lesom, možno by som nevedel, že je to les. Stromy tak zvláštne zapĺňajú priestor. Priestor treba zaplniť. Teraz môžem na to všetko znovu myslieť. Je celkom možné aj to, že som unikol. Pane, veľa je tých, čo ma prenasledujú. Tak je to v Písme, tak to má byť aj so mnou. Tak vidíš, berieš...

Les sa zdá pokojný. Už nepočuť kroky tých, čo za ním zloste bežali. Hádzali kliatby, jedovaté slová podľa bohatstva svojej duše. Už len vietor pomaly sype svoju večnú pieseň do korún stromov. Odrazu taká tíšina. Ustal. Váha. Nevie kam? Ostane tu, kým ho nedobehnú? Nie, hýbe sa. Ide len pár metrov. Akoby vetril smer. Štvané zviera vždy zisťuje, že má ďalší zmysel, ktorý pred tým nemalo, nevnímalo.

Všetko je na ostrí noža. Ešte chvíľa, a boli by ma dostali... Ale takto som víťaz! Za iných okolností.... nie, počkaj.... toto je to, čo som chcel? Bože! Mám chuť kričať. Dvíhať ruky a veľkým hlasom kričať. Toľko obetí, toľko krvi a komu sa zjavilo tvoje rameno? Kto uveril nášmu hlásaniu? Bože, toľko vecí.....!

Vydýchol.

Zamĺkol. Môže byť za tým obyčajná únava, nevoľnosť, neistota, chlad, hlad. No... je toho celkom dosť alebo nie. Stromy sa naťahujú do šírky. Ich kôra bledne pod tlakom mesiaca, čo sa vytlačil na oblohu na veľkom voze, zanechajúc malý pozadu. Tak hviezdy zasvietia noci, ako radi svietia svätým nociam. Kráčal. Pokračoval v ceste. Sú chodníky, ktoré Boh pripravil aj v pustine.

Koľkí pri tejto misii pomreli. Toto teda nie je práve lákavé, a už vôbec nie pokojné a ani za nechet výnosné povolanie. A dnes nemám nič, kúsok chleba zabudnutý v kapse, ak ho ešte mám. Veď mnohí dali viac ako ja. Kde sú tí druhí? Mesto je od nás vyčistené... Ale čisté? Koľkí zaliezli, koľkí ani nevytiahli pätu. Neskúsili ani polku z toho, čo ja. Nesúďte... ja viem. Veď oni sa vytiahnu v správnom čase a zaujmú popredné miesta, keď to už bude niečo malé vynášať. To je také... no... proroctvo, varovanie.

Pritom skoro zakopol o peň. Zastal a pozrel. Tisíc rázy si povedal, že si naň dá pozor... ostrieľaný bojovník podknutý na pni, čo nie a nie spráchnivieť. V uličkách stromov je najkrajšie miesto, aké zem má, úplná sloboda, do teba vniká, a zlo uniká. Účinky zeme sa pomíjajú.

Bože, a Ty kdesi nad tým aj teraz sedíš na svojom tróne. Anjeli skladajú ódy a chóry spievajú, hýbu sa. Všetci zhromaždení. Baránka Tvoj Duch, svojú svätú nádobu, zástupy ho vítajú ako v prvý deň. A ja stále hľadím z nízkeho miesta, zo zeme! Ale Ty si tu! Spolu sme bojovali. Ale Ty si tu! Spolu budeme aj odpočívať. Koľko rokov sa takto dá ešte? Raz to nestihenem a už nebudem tvoj bežiaci, už budem tvoj ležiaci a napokon mučeník.

Pomaly zostúpil ku svojej pustovni. Ukrytá v horách, uprosted nich, svetlé miesto vo vesmírnom lese meteoritov a výkričníkov, hrozieb a mesiacov a hviezd, keď práve svietia alebo nesvietia. Koľko metaforického materialu, hviezdneho prachu a ona taká maličká, taká útulná. Presne taká, aká má byť. A to je teda veľké vyznačenie. Zastal na jej prahu a uvedomil si, že toto nadobudol.

Ty máš, Pane, rád útulné miesta,

pustinu púšte, tak poď bližšie

Jaskyňu, kde sa dá narodiť, svieti hviezda

Jaskyňu, kde sa dá spať po krížovom boji, mŕtva slza

Krv, pot, znoj, spasí, okamih bledej krásy, blesky púšte a slobody, slobody

Slobody, slobody, čo prebudí, donutí ísť, nedá inak, ísť

ísť, ísť a kričať alebo hlásať, jasať, vyrývať a rozrývať, ísť, prísť

utekať a plakať, želieť, horieť a nemať iný zmysel, len Ty,

Ty, už slobodný, za Tebou, byť slobodný!

A iným takú novú, pravú slobodu priať

Slobodu kresťana, vyrývať rozrývať skaly

Okamih spásy

A budúcnosť.

            Tam spočinie, nespí, nebdie, len je. Po tom všetkom a záverečnom potknutí o peň, po namastení prostého chleba, studenej vody a kúska lesnej krásy, to aj stačí. Taký dobrý osud. Posledná smeť zeme, chránený, aby bol smeťou.

            Koľko krát myslia, že ho vystrašia, že odradia odradenú dušu... a vždy celý príbeh znova. Kresťanstvo, mesto, bieda, boj s pokrytcami, mocami satana vo svete na malom mieste

A zas odznova. Tak teda takto funguje vesmír.

            To je teda metál. Rád svätej smeti.

Tak teda len pekne sa držať posledný, zastrčený, pokrčený. Lebo poslední budú raz... budú raz! Budú raz, ej budú, budú prví! A Baránkov trón.

+