A pekne do toho! Čím horšie, tým lepšie! 2.

fejtón Porada sa neskončila... Respektívne... Umocnenie predchádzajúceho vzopätia, zavŕšené zemepisárkou a nemčinárkou Štupňágovou Efergerovou a k tomu pravdaže mráz pôsobiace spoluobvinenie sa pána školníka Honzu Baňatého, nedalo už šancu nijakému ďalšiemu vyznaniu, pozvaniu, ani iným formám neskrývaného fundamentálneho nadšenia. S úžasom očakávajúc nové zlaté časy školstva vyšli na chodbu. Postávali po skupinkách a dojato polemizovali. Tak túžobne hľadali možnosti privítať nové časy. Riaditeľka trochu nesmelo zakašľala. Z technického hľadiska sa nedodržal program schôdze. Ako to vysvetliť a ako to zapísať...? Žiadne uznesenie... Napokon asi to nebolo celkom cieľom. Zdalo sa jej, že by nebolo neprimerané ku novým časom, kedy sa pobrali domov. Nikto sa však k odchodu nemal. Nechápala to. Inokedy všetko ide akosi... nikto to veľmi nepreháňa a odrazu....

Hviezdou svojho malého kruhu bola Jaromíra Hviezdová. Nie... Už sa nevedenovala aktuálnemu zápasu proletariátu za lepšie práva sexuálnych menšín. S dojatím, so slzami v očiach kolegom a súdruhom opisovala krásne časy iskričiek, pionierov. Ten skvelý čas, kedy organizovala besedy v súdružskom kruhu pionierov o súdruhovi Leninovi. A sama si pritom iniciatívne vystrihovala obrázky priamo z moskovskej pravdy. Riaditeľka celkom nechápala kontext. Hviezdová s plameňom v očiach prehlásila, že je odddaná, odhodlaná. Je ochotná znovu zdvihnúť prápor, ktorý mimochodom sama maľuje a viesť nový boj. Akurát už si:

„nebudú hovoriť boľševici, ale grendelisti...“ Predsa roky plynú. Nervózne si zapálila priamo na chodbe cigaretu a pokračovala: „Videla som v televízii tie nové tváre, nových komisárov a súdružky komisárky. Iste ich internacionála dobre pripravila. Aj ja mám školy. Vysokú školu politickú KSČ. Drela som na tom po večeroch popri práci. A mám aj iné školenia. Z vás len ja viem najlepšie, ako bojovať so zákerným nepriateľom. Lebo ten sa nezmenil...“

Nejaká mladá kolegyňa nie veľmi vhodne poznamenala, že „komunisti teda veľmi nezičili ani menšinám, ani sexu...“ Nemala byť taká netaktná. Ale súdružka Hviezdová ju uviedla do pravdy:

„My že sme.... Za všetko môže cirkev! Kedy nie jej, videli by ste ako by sa proletariát na Slovensku vysporiadal so sexom!“

„Napokon mohli by ste na príklade Lenina hovoriť o ochrane pred pohlavnými chorobami, jeho syfilis by iste oslovil...“, dodal ktosi... Týmto sa jej pohostinné vystúpenie na ten deň skončilo. Plánovala ešte nejakú kávu v kabinete a vodku ako za starých čias v prospech agitácie, ale kruh poslucháčov sa zmenšil. Chce to nových súdruhov...

Napokon sa akosi vyprevadili. Nikto nechcel vyzerať, že sexuálna výchova nie je pre neho dostatočne dôležitá. Riaditeľka sa už chystala vydýchnuť si a telefonovať, keď mladá kolegyňa Renata Papuľášiková Obrúsková hrdo chytila kľučku a učinila vyhlásenie:

„Aspoň vidíte ako sami odhaľujeme klamstvá zločinného rodinného nepriateľa pokroku. Nikoho tu polícia nemusí vyviesť ako vraj tam jeden vystrájal v Amerike. A vôbec neprotestoval proti homo výchove. On tam len pózoval fotografom, aby ho videli na Slovensku... Naopak. My neprostestujeme. Ostávame oddane na území školy, aby sme hoci na kolenách, ale pritiahli novú dobu, nový vek...“

„Nový vek! Nový vek!“, začali v zbytkoch nadšenia skandovať, ale riaditeľka zamkla dvere a vykašľali sa na to. Všetci sa nasýtili veľkých vyhlásení. Preto sa rýchlo rozišli a už ničím netrumfovali na týmto heroizmom. Akurát v hlavách hľadali ešte tvrdšie a väčšie a neohrozenejšie vyjadrenia... Veď môžu sa zísť...

V najbližších dňoch po tomto výbuchu nadšenia dvaja ľudia prechádzali po prestávke zatíchnutými chodbami okolo telocvične. Učiteľ telocviku Jánoška ukazoval svojej riaditeľke stav prístavby, ktorá bola kedysi peknou telocvičňou pre telesné a duševné pozdvihnutie dorastajúcich generácií. Telocvikár mal praktické myslenie, čo aj dokázal:

„Ja som prišiel s jedným konkrétnym návrhom. Ako naznačil milovaný pán premiér, každý má pre svoj rezort vypracovať návrhy na zavedenie toľko žiadanej sexuálnej obrody. Akože je to tajné, ale vieme svoje, nie...? Vedľa môjho kabinetu pri malej telocvični, je jedna malá miestnosť. Teraz je tam náradie. No keď tým deťom teda povolíme nech sexujú „o držku“... niektorí, niektoré môžu... chápete... V tej miestnosti by bola taká malá interupčná klinika, vysunúté pracovisko. Vysunulo by sa, keď už tie deti vysunieme k tomuto onému...“

„Teraz ste ma nielen zaskočil... ale už preháňate...“, bola s ním sama, mala viac odvahy a toto jeho tvrenie sa jej zdalo už naozaj pritvrdé. Jej postoj ho zarazil:

„Vy ste nečítali prípis, že deťom v puberte nemáme brániť pokiaľ chcú mať sex? Len že im máme vysvetliť zásady antikoncepcie?“

„Čítala, čítala, myslím, že áno, čítala... ale stále nerozumiem...“

„A vy si myslíte, že keď im to povolíme s tým ich rozumom a v tomto veku... že čo sa asi stane? Občas to možno nebude práve celkom dobrovoľne, čo nie je naša vec. Ale občas asi zostane aj nejaký ten dôkaz v podobe nového človeka... teda pardón.... nových buniek... Takže?“

„Vymýšľate!“

„Vymýšľam? Myslíte? Uvidíme...“

„A kde by sa na to vôbec našli finančné prostriedky. Veď ani len strechu nad malou telocvičňou nie je veľmi za čo opraviť, ak chcete mať platy!“, argumentovala.

„Ale pani riaditeľka... na tieto veci sa predsa peniaze nájdu... Vláda na toto dá! A keď nie ona, tak EU určite! Ó! Nie že dá, už kadekomu na toto dala! 79 996 e! Inštitúť ľudských práv... Ako inak...“

            „No... odrazu sa mi to všetko zdá trochu ťažké... viete...“

„Pozor, pani riaditeľka! Veci napredujú rýchlo! Kto nie je s nami, je proti nám!“

pokračovanie

+