Zmenia vraždy v Paríži diktátorskú utečenec. politiku A. Merkel? Damoklov meč H. Seehofera

A. Merkel bola v piatok večer ešte vo svojej rezidencii, keď prišli do Berlína prvé správy o teroristických atentátoch v Paríži. Spolu s H.Seehoferom viedla poradu politických špičiek CDU a CSU. Išlo o vrcholové stretnutie, aké...

...sa koná v Úrade kancelárky každých štrnásť dni k téme utečenecká politika. K tomu prinútil kancelárku H. Seehofer svojím ultimátom.

Kancelárka stretnutie neprerušila, hoci už ako jediná vedela o udalostiach v Paríži. Urobila tak až potom, keď sa rokovanie skončilo, o 23. hodine – chcela, aby rozhovory prebehli bez odstredivých emócií, ktoré mohla očakávať predovšetkým od prítomných CSU ľudí. V tom čase však ešte nebol známy celý rozsah tragédie.

Frau Merkel sa dozvedela všetky fakty pravdepodobne až vo svojom berlínskom byte, podobne ako všetci občania, z televíznych správ. A musela konštatovať dramatický fakt: Vojna sa z Blízkeho Východu nasťahovala do EÚ.
Len dva dni predtým povedala kancelárka: “Náš európsky mier príde aj na Blízky Východ. Nie hneď, ale v dohľadnej budúcnosti, keď sa arabskí vojnoví utečenci budú od nás vracať do svojich krajín a v balíku tam zanesú naše západné hodnoty a našu morálku.”

Toľko naivity a či zaťatosti by nemohol mať ani len starosta z nejakej malej nemeckej dedinky. A ani ju nemá. Stačí, ak sa takých opýtate niekde v blízkosti rakúsko-nemeckých hraníc. 
Príkladná utečenecká politika a príkladná Willkommenskultur, ako absolutný predikát merkelovskej “kvality a ušľachtilosti”, dostala prvé trhliny v dôsledku tvrdých protiútokov H. Seehofera na jej politiku, ku ktorému sa pridali neskôr aj W. Schäuble a T.de Maiziére. Ani slovo kritiky nepríde nikdy od ministerky obrany, prefíkanej, hladkej ako úhor, “šľachtickej krásky”, Ursula von der Leyen, ktorá ju nasleduje všade ako poslušný psíček – ešte stále v nádeji, že s jej pomocou raz bude jej dedičkou najvyššieho trónu Nemecka.

Znamená Paríž obrat v myslení kancelárky a zvrat v jej utečeneckej politike?

Prezident Hollande oznámil uzavretie francúzskych hraníc. Kancelárka ešte pred niekoľkými dňami tvrdila, že nemecké hranice sa nikdy neuzavrú. Pritom je v Nemecku už teraz niekoľko stotisíc neregistrovaných utečencov a je medzi nimi i mnoho bojovníkov ISIS a ich prívržencov.

Napriek tomu hlásam každému a všade, že by bolo nezodpovedné smerovať zodpovednosť za teror, ktorý vtrhol do EÚ, na utečencov. Veď prevažná časť z nich ušla pred islamistickým terorom k nám. Primárne je za neho zodpovedný len Západ. Okrem toho, práve to je zákerným plánom ISIS, aby sa vyvolali v EÚ rôzne polarizácie a rozkol, a tým aj posilnenie neonacistických štruktúr. Rozpad EÚ by veľmi posilnil islamizáciu Európy a tým aj moc ISIS.

Ale – a za to je zodpovedná len kancelárka – jej politika s utečencami bola jednostranná a mimoriadne samoľúba a “egoistická”, doslova diktátorska. Jej posolstvo znelo: “Ja, veľká Angela Merkel, to chcem a budem robiť tak, ako chcem len ja.”
Kancelárka vsadila na svoju veľkú obľúbenosť a spočiatku jej zámer aj vychádzal – ľudia sa dali strhnúť a tancovali podľa jej taktovky. Ale sa prepočítala, lebo emócie sa v národe začali vyvíjať proti nej. Nemala nič vopred zorganizované a pripravené a všetkých, ktorí slúžili v tomto smere jej záujmom, len “vykorisťovala” a neľudsky preťažovala. Už len okolo 40 percent Nemcov pokladá jej politiku s utečencami za dobrú (a to bolo pred vraždením v Paríži). Spočiatku to bolo takmer 70 percent, ktorí s ňou súhlasili.

V sobotu ráno vyjadrila v televízii Francúzsku pohnutým hlasom svoju sútrasť: “Plačeme s vami” a odsúdila vrahov. Nasledovali slová o slobode Západu a o láske k blížnym. Ale ani slovo o uzatvorení hraníc. Zatiaľ kancelárka nedala najavo, že by chcela zmeniť svoju utečeneckú politiku. Ani zmienka o tom. Ak by priznala, že bola z veľkej časti chybná, tak by sa to rovnalo jej porážke a niečo také by musela akceptovať po prvý krát za svojho dlhého kancelárovania.

V toto ráno ale úplne a veľmi nápadne ignorovala prítomného H. Seehofera, čím dávala najavo: “Maj ma rád, na mojom smerovaní sa nič nezmení.” Následne v sobotu poobede zvolala vo svojom kancelárskom Úrade vládny bezpečnostný kabinet, v ktorom je minister zahraničia Frank-Walter Steinmeier (SPD), ministerka Ursula von der Leyen und minister vnútra Thomas de Maizičre (obaja CDU), ale žiadny politik CSU. Vicekancelár a SPD-šéf Sigmar Gabriel, bol tam naproti tomu prizvaný!!!

To bol jednoznačný signál moci kancelárky a jej svojvoľnej diskriminácie sesterskej strany CSU.

Šéf bavorskej CSU medzičasom odcestoval na Parteitag CDU, v Sasku, kde bol pozvaný práve on ako hlavný rečník, kým kancelárka nedostala nijakú pozvánku.

Jeho hlas tam tvrdo hrmel o.i.:”Musíme získať kontrolu nad tým, kto je v našej krajine a kto sa po nej potuluje. ” Skončil za dlhotrvajúceho potlesku a nadšených výkrikov: “Es lebe Horst – hoch soll er leben.”

Bola to už predzvesť ďalšieho – posledného? – ultimáta kancelárke Merkel? Meč Damokla nad jej hlavou v rukách H. Seehofera?