Temné tajomstvo kariéry Helmuta Kohla, kancelára zjednotenia Nemecka -1. časť

Politická kariéra Helmuta Kohla sa začala v jeho rodnom meste Ludwigshafene, kde sa narodil v roku 1930 ako syn finančného úradníka. Ako 17-ročný vstúpil do Junge Union a už v roku 1949 bol aktivistom CDU vo volebnej kampani ...

... do prvého nemeckého Bundestagu. Keď mal 28 rokov, bol zvolený za predsedu okresnej CDU v Ludwigshafene. V neďalekom Heidelbergu študoval právo. Jeho výlučný záujem však patril len politike. Lepšie povedané, len vlastnej politickej kariére. Peniaze si zarábal v rôznych firmách v Ludwigshafene a v jeho okolí. Vysokoškolské štúdiá ukončil až po deviatich rokoch. Medzičasom však prestúpil na štúdium histórie a tu získal svoj doktorský titul.

Kohlovým životným šťastím bolo, že v tom čase už mal za sebou veľmi vplyvného žičlivca, takpovediac otcovského priateľa, veľmi bohatého priemyselníka, ktorý neskôr často prehlasoval, že v prípade svojho chránenca mal dobrý nos. Jeho meno bolo Dr. Fritz Ries a od H. Kohla bol starší o 23 rokov. Bol šéfom a veľkoakcionárom veľkého Pegulan-koncernu, ktorý mal sídlo vo Frankenthale. V priebehu takmer 20 rokov, keď sa z mladého muža stal mestský radca, neskôr poslanec CDU v Landtagu (krajinský snem), potom predseda CDU-frakcie, neskoršie ministerský predseda Porýnska-Falcka a konečne kandidát na kancelára, bol častým hosťom v prepychovej vile Dr. Riesa, v mestečku Frankenthal, blízko jeho rodného Ludwigshafenu. Neraz si od neho dal rozprávať, ako sa napriek skromným začiatkom človek môže stať multimilionárom a pánom koncernu. To ho veľmi ovplyvnilo a rozhodol sa, že aj on odštartuje podobnú kariéru a v každom prípade, že aj on sa naučí podobnej bezohľadnosti a nasadzovaniu lakťov ako jeho starší priateľ a že aj on sa bude svedomite venovať udržiavaniu “užitočných kontaktov”.

Dr. Ries mal vynikajúce kontakty a priateľstvá s viacerými významnými politikmi a priemyselníkmi. Niekoľkým z nich predstavil a odporúčal do pozornosti svojho mladého priateľa. Helmut Kohl svojmu otcovskému priateľovi z pochopiteľných dôvodov predstavil aj svoje dievča, menom Hannelore Rennerová, ktorú si chcel vziať za manželku. Až keď mu Dr. Ries dal svoje “požehnanie”, rozhodol sa H. Kohl k tomuto kroku. Dva mesiace po tom, ako sa dostal do Landesparlamentu, sa dievča Hannelore stalo pani Kohlovou.

Keď H. Kohl už sedel v Landesparlamente v Mainzi, kde mal veľmi silnú pozíciu, sa svojmu priateľovi Dr. Riesovi občas už mohol aj odvďačiť nejakými službami. Na druhej strane zas F. Ries vylepšil renomé a prestíž H. Kohla v očiach verejnosti tým, že ho zobral so sebou na exotickú cestu do Afriky, čo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia bolo pre relatívne ešte dosť neznámeho provinčného politika čosi mimoriadne exkluzívne. Cesta viedla aj do Maroka, kde bol F. Ries nemeckým honorárnym konzulom za Porýnsko-Falcko.

Už v tom čase rozhodovali o politikoch a ich budúcnosti tzv. “páni veľkých peňazí”, a tak si vysvetlime, čo sú “veľké peniaze”. Prevažná väčšina Nemcov, je celkom jedno či na východe alebo na západe, nemá o tom ani potuchy. V žiadnom prípade to nebolo vlastníctvo niekoľkých miliónov mariek. V Nemecku k “pánom veľkých peňazí” patrilo v roku 1990 asi 400 nemeckých podnikateľov, ktorí vlastnili spolu asi 200 miliárd mariek. Za ďalších desať rokov možno predpokladať, že sa táto suma aspoň zdvojnásobila, a tak možno povedať, že v priemere každý z týchto podnikateľov vlastnil 1 miliardu mariek!

“Páni veľkých peňazí” boli a sú tí, ktorí vždy určovali politiku v Nemecku. V Nemecku ešte pred sto rokmi platilo takzvané Dreiklassenwahlrecht, čo značí “volebné právo troch tried”, ktoré umožňovalo superbohatým, že niekoľko málo multimilionárov malo toľko hlasov ako státisíce priemerne zarábajúcich ľudí, pričom ženy, mladiství a chudobní nemali nijaké volebné právo! Tento stav, ktorý prirodzene veľmi vyhovoval “veľkým peniazom”, skončil v roku 1918, keď sa nemecký Kaiserreich rozpadol. Z nemeckej histórie sa však vytratil len cisár, superbohatí ostali, medzi nimi aj rodina Bismarcka, rodina Hohenzollernovcov a ďalšie vplyvné rodiny. K nim pribudli zbohatlíci, ktorí zarobili obrovský majetok na prvej svetovej vojne. Tí svoje peniaze nielenže preniesli cez všetky krízy, nepokoje a vojny, ale ich vďaka nim ešte aj nesmierne rozmnožili.

V ďalšom venujme pozornosť opäť H. Kohlovi. Pre mladého politika z Ludwigshafenu bola cesta po Afrike čosi podobné ako zážitok z Tisíc a jednej noci. Konzul Ries neraz nebol spokojný so správaním svojho chránenca, a podobne ako niektorí politickí priatelia i protivníci Kohla, označoval jeho správanie – aj keď to robil len v úzkom kruhu rodiny a dobrých priateľov – za hrubé a bezohľadné. Avšak jeden z blízkych priateľov konzula mu raz po takej sťažnosti s úsmevom povedal: “Ach Fritz, len ho nechaj, ak sa z neho raz má stať to, na čo ho pripravujeme, ešte stále nie je dosť bezohľadný a tvrdý.”

V tejto súvislosti uvediem, že spolu s Dr. Riesom to v tom čase bol aj jeho intímny priateľ Dr. Hans Martin Schleyer (niekdajší nacistický SS-Hauptsturmführer, ktorý bol okrem iného veľmi aktívny aj v Českom protektoráte, čo neskôr vôbec neprekážalo, aby už v sedemdesiatych rokoch bol prezidentom Zväzu nemeckých podnikateľov, teda “šéfom” “pánov veľkých peňazí” v údajne demokratickom Nemecku), ktorý si H. Kohla “zapísal” pre budúcnosť. Počítal s ním pre epochu, keď mala byť skonštruovaná vláda podľa želania veľkých nemeckých koncernov.

V roku 1972 na podnet H. Kohla bolo Dr. Riesovi udelené vysoké vyznamenanie – Hviezda spolkového kríža za veľké zásluhy o vlasť. V listine, ktorú mu odovzdali, bolo uvedené, že ju dostal za zásluhy o spoločnosť v oblasti podnikateľskej činnosti. Nebolo v nej však to najdôležitejšie, totiž, že tento muž – konštruktér a podporovateľ politickej kariéry H. Kohla – mal veľmi temnú podnikateľskú minulosť, no predovšetkým mal veľmi temnú minulosť ako “človek”. V tejto súvislosti je žiadúce povedať, že v roku 1976 sa Pegulan-koncern dostal do ťažkej krízy a keby mu krajina Porýnsko-Falcko, kde bol ministerským predsedom H. Kohl (veľkou zásluhou Dr. Riesa), nebola poskytla veľké kredity – ktoré mu už nechcela dať nijaká banka – bolo by to s ním dopadlo zle. Kto sa zaslúžil o ich udelenie, nie je oficiálne známe, ale každý si to môže domyslieť.

Život F. Riesa bol už v skorej mladosti zviazaný so životom Dr. Schleyera, jeho intimusa, ktorý, ako sme už povedali, bol tiež veľkým mecenášom H. Kohla. Už ako osemnásťročný sa stal členom SS. Od roku 1939 sa nachádzal v okupovanej Prahe, kde bol šéfom 160 zamestnancov, ktorí mali na starosti “SS-vysokoškolské aktivity” a bol priamo podriadený Reinhardovi Heydrichovi, ktorý sa v roku 1941 stal hlavným predstaviteľom nacistického protektorátu v Čechách! Dr. Schleyer sa stal jeho pravou rukou a zároveň aj inšpektorom českého priemyslu, čím ostal až do posledného dňa okupácie. Dňa 8. 5. 1945 ušiel s poslednými SS-trupami k Američanom, ktorí sa prebojovali takmer až k Prahe, pričom násilne so sebou vzali veľké množstvo rukojemníkov – českých detí a žien!

Dr. Ries medzičasom robil kariéru v Hitlerovom Nemecku. Patril k tým mimoriadne bezohľadným Nemcom, ktorí využili nepriateľskú politiku nacistov voči Židom a za smiešne malé sumy skupovávali židovské podniky, ktoré im nacisti protizákonne vzali. F. Ries sa v priebehu veľmi krátkeho času stal výrobcom prezervatívov a ovládol celú branžu. Jeho extrémne bezohľadné arizačné metódy – ako sa hovorilo takému nadobúdaniu podnikov – našli v nacistickej strane NSDAP plnú podporu. Na jeseň 1939, hneď po začiatku vojny, rozšíril F. Ries svoj koncern na prezervatívy aj pre potreby Wehrmachtu. Počet zamestnacov sa zdesaťnásobil, produkcia prezervatívov stúpla na dvadsaťnásobok. F. Ries mal obrovské zisky. V roku 1941 mohol rozšíriť svoj koncern aj na dobyté poľské územia, pričom preberal stále nové a nové podniky, a to aj v iných rezortoch. Podporoval ho SS-Standartenführer H. Packebusch, poverený práve touto úlohou. Bol to mnohonásobný nacistický vrah a ťažký vojnový zločinec, po ktorom po skončení vojny pátrali ešte celé desaťročia.

Len v jednom jedinom Riesovom veľkopodniku Trzebinia, v obsadenom Poľsku, produkovalo prezervatívy 2653 židovských nútených robotníkov, z toho 2160 žien a dievčat. V priebehu len štyroch mesiacov mal v ňom F. Ries obrat asi 2 milióny ríšskych mariek. Pracovné záznamy z fabriky dokazujú, že každodenne dochádzalo k telesnému týraniu ťažko pracujúcich robotníčiek, ktoré nepracovali dosť dobre v zmysle nariadení Riesa!       

Jedno z nich znelo: “Vysvetlili sme pracovným silám, že v nasledujúcich dňoch musia podstatne zvýšiť pracovný výkon, lebo inakšie musíme vychádzať z toho, že prácu sabotujú.”

Čosi také sa v tom čase a na tom mieste rovnalo ortieľu strašnej smrti, lebo sa to trestalo okamžitým preložením do koncentračného tábora Auschwitz, vzdialeného necelých 20 km. Tam ľudí, ktorí “nechceli pracovať”, ihneď poslali do plynovej komory.

Taký bol Dr. Ries – najdôležitejší otcovský priateľ Helmuta Kohla, ktorý mu dopomohol k najvyšším stupňom jeho politickej kariéry – a také strašné a neľudské boli jeho metódy. Všetko to Helmut Kohl samozrejme o ňom veľmi dobre vedel. Napriek tomu kryl a podporoval – ale i sám sa od neho spočiatku nechal podporovať – tohto nacistického vojnového zločinca.   

Dokončím v druhej časti