V začiatkoch kresťanskej cirkvi a až do jedenásteho storočia sa kňazi mohli ženiť a existovalo len odporúčanie k celibátu. V Matúšovom evanjeliu je v 19,12 nasledovná výpoveď (údajne ju vyslovil Ježiš): “Niektorí sú od ...
...narodenia neschopní pre manželstvo, niektorých urobili takými ľudia a niektorí sa takými urobili sami – kvôli kráľovstvu nebeskému.”
Celé jedno tisícročie nebolo zavedenie celibátu v cirkvi žiadnou témou. Až v roku 1022 nariadil pápež Benedikt VIII. na synode v talianskej Pavii, že v budúcnosti sa kňazi nesmú ženiť. Tí kňazi, ktorí sa vzopreli pápežskému nariadeniu boli postihnutí cirkevnými trestami. Kňazi, ktorí už mali manželky, stratili kňazský úrad a bol im odobratý majetok.
Oficiálne cirkev hovorila, že zavedenie celibátu bolo podmienené z dôvodov kultovej a rituálnej čistoty. Bolo to však absolútne paradoxné vyhlásenie, pretože, ak to bolo naozaj tak, tak prečo cirkev dovolila celé tisícročie, aby jej kult a rituály celebrovali nečisté (nečisté podľa cirkvi) osoby, teda aj ženatí kňazi! Niečo také postráda logiku a okrem toho to je eticky absurdné a prípomína to kastovníctvo hinduizmu, hlásať, že kňaza manželstvo znečisťuje.
V skutočnosti zavedením celibátu cirkev sledovala len hmotárske a materiálne záujmy.
Platilo totiž, že deti ženatých klerikov dedili po svojich otcoch majetok a keďže išlo o cirkevný majetok, tak ho cirkev týmto spôsobom stratila. Cirkvi však veľmi záležalo na peniazoch, bohatstve a na pozemkoch a poliach.
Vatikán sa nechcel dlhšie pozerť na to, ako stráca majetky, ak synovia kňazov sa nestali aj sami kňazmi, ale žili svetským životom. Po zavedení celibátu, po smrti každého kňaza, pripadol jeho majetok cirkvi, ktorá tak zvyšovala svoju moc a svoj vplyv.
V Nemecku sa odvážilo len málo biskupov zverejniť vatikánsky dekrét o zavedení celibátu. Keď sa o to pokúsil biskup z Passau, tak ho rozhnevaný klérus takmer zlynčoval – napokon ho vyhnal z mesta. V Nemecku protestovali proti celibátu najmä kňazi patriaci k nižšiemu kléru a trvalo to dlho, kým sa situácia v Nemecku upokojila.
Od roku 1095 však už bolo dodržiavanie celibátu presadzované násilím. Ženatých kňazov vrhli do žalárov, kde mnohí za tvrdých podmienok zomreli a ženy kňazov a ich deti boli predané do otroctva, pričom peniaze za ich predaj si vzala cirkev.
Katolícky celibát je patologickým a absurdným zásahom proti právu človeka na sebaurčenie a je okyptením jeho elementárnych a prirodzených potrieb. Je výplodom stredovekého myslenia absolutistických systémov, ktorými stredoveká cirkev a panovníci manipulovali, kontrolovali a ovládali ľudí. Preto v modernom svete nemá nemá nijaké oprávnenie existencie.
Ešte na jednu súvislosť sa zabúda – zavedením celibátu bol kňazom de facto zakázaný aj sexuálny akt. Čo samozrejme ich morálku ešte viac zhoršilo, lebo tak boli nútení súložiť tajne a s pocitom toho, že sa dopúšťajú ťažkého hriechu a veľkej nemravnosti.
