Moja veľká láska: Argentína. Argentína tak, ako ju málokto pozná. Evita, spomienka na ňu

Argentína je zo všetkých krajín latinskej Ameriky najviac ovplyvnená európskou kultúrou. Žiadna iná juhoamerická krajina nie je taká európska, ako Argentína. Je druhou najväčšou krajinou juhoamerického kontinentu...

...o ploche 2, 78 milión štvorcových kilometrov, to je asi 56 plôch Slovenska. V Argentíne žije 43 miliónov obyvateľov.  Jej dĺžka od severu na juh je 3 700 kilometrov a šírka od západu na východ je 1 423 kilomerov. Argentína je od 16. storočia, keď tam prišli Španieli, obľúbenou krajinou európskych emigrantov. V súčasnosti žije v Argentíne viac ako 300 000 Nemcov. Podľa mojich informácii žije v Argentíne okolo 26 000 Slovákov. Tak veľa ako v žiadnej inej krajine latinskej Ameriky.

Zatiaľčo španielski dobyvatelia boli presvedčení, že na území dnešnej Argentíny objavia obrovské ložiská striebra, vyvíjala sa krajina v priebehu storočí k mimoriadne úspešnej agrárnej krajine. Argentína bola pre veľkú väčšinu Európanov úplne neznáma v čase, keď Španieli už dlho ovládali veľkú časť juhoamerického kontinentu. Ťažili zlato vo veľkom v Peru a na lodiach ho posielali do Španielska. Keďže to ich nenásytnosť po pokladoch zďaleka neuspokojovalo, tak sa vydali hľadať striebro ďalej na juh kontinentu.

Po neúspešných expedíciách Juana Diaza de Solisa v roku 1516 a Sebastiána Cabota o desať rokov neskôr, sa v roku 1536 vydal objaviť bájne strieborné poklady španielsky admirál Pedro de Mendoza s 1 500 mužmi. Postavili pevnosť Nuestra Seňora del Buen Ayre (Naša svätá Panna od dobrého vzduchu), ktorá neskôr dala meno mestu Buenos Aires. Admirál však nepočítal  s tým, že už čoskoro jeho príchod objavia miestne indiánske kmene a ako nevítanému “hosťovi” mu dajú najavo, že si jeho prítomnosť nežiadajú.

Obľahli jeho pevnosť a vyhladovali jej obrancov. Ukázali sa však oveľa milosrdnejší a civilizovanejší ako kresťanskí dobyvatelia v mnohých iných prípadoch a nechali Španielov odtiahnuť. Dokonca dovolili, aby tam ostalo 500 Španielov. Tí sa namáhavo živili poľnohospodárstvom a chovom dobytka. V roku 1541 španielska koruna prikázala zrušenie osady. Nakoľko v oblasti Rio de la Plata neobjavili Španieli žiadne striebro, tak ich záujem o jej osídlenie predbežne prestal.

Ako Rio de la Plata – španielsky to znamená Strieborná rieka – je nazývané spoločné, obrovské ústie dvoch riek, Paraná a Uruguay. Je dlhé 290 kilomoterov a 220 kilometrov široké. Vody Rio de la Plata sú od veľkého obsahu hlineného bahna kalné a z lietadla možno pozorovať ako sa okrovo zafarbená voda rieky Uruguay zmiešava s červenohnedou vodou rieky Paraná. Rio de la Plata má hĺbku sotva 20 metrov a preto obrovské zámorské nákladné lode, ktoré smerujú do Buenos Aires a  majú hlboký ponor, musia byť navigované cez vybágrované plavebné dráhy.

Región okolo Rio de la Plata je veľmi husto osídlený. Buenos Aires, na južnom brehu, má viac ako tri milóny obyvateľov a Gran Buenos Aires má až 12 miliónov obyvateľov. Na severnom brehu je hlavné mesto Urugaya, s počtom 1, 4 miliónov obyvateľov, pričom Gran Montevideo má 2 milióny.

Ako som už spomenul – pretože v Rio de la Plata a ani v jeho okolí nenašli Španieli žiadne výdatne ložiská striebra, tak ich záujem na ďalšom osídlovaní tamojšieho územia opadol a stiahli sa odtiaľ na istý čas.

V nasledujúcich rokoch ovládali juhoamerický kontinent len z diaľky, a to z Peru a Bolívie. Atlantické pobrežie a jeho priľahlé vnútrozemie hralo v ich plánoch a kalkuláciách len podradnú rolu. Až  v roku 1580 založil Juan de Garay Buenos Aires po druhý krát, lebo chcel vybudovať obchodné centrum pri Atlantiku. Ale nové mesto spočiatku nedokázalo využiť svoje geografické výhody, lebo španielsky kráľ zakázal slobodný obchod. Nechcel vynakladať veľké investície na ochranu obchodných lodí, ktoré by používali atlantickú cestu, pred pirátmi.

Netrvalo však dlho a práve tento zákaz pomohol mestu k rozmachu a bohatstvu. Buenos Aires sa stalo začiatkom sedemnásteho storočia dôležitým centrom pašeráctva. Nakoľko Španielsko nebolo schopné účinne ochromiť čierny obchod, tak iniciovalo úplnú zmenu v štruktúrach svojej koloniálnej administratívy.  V roku 1776 sa Buenos Aires stalo hlavným mestom nového vicekráľovstva Rio de la Plata, ktoré sa rozprestieralo od dnešnej Bolívie až do Paraguaya a Uruguaya.

V meste nastalo obdobie nevídaného hospodárskeho rastu a ten sa rýchlo rozšíril aj do celej krajiny. Obrovské rozsiahle územia sa dostali do vlastníctva bohatých rodín z Buenos Aires a tie ich využijú k intentzívnemu obrábaniu a zošľachtovaniu pôdy – agrárnictvo a chov dobytka čoskoro predstihne Európu a bohatstvo krajiny mimoriadne narastá.

Víťazstvo nad Angličanmi a odtrhnutie sa od Španielska – nezávislosť Argentíny

Rastom ekonomiky a bohatstva narastalo aj sebavedomie obyvateľov španielskeho vicekráľovstva a ovládanie ich územia ďaleko vzdialeným materským kráľovstvom v Madride sa im čoraz viac nepáčilo a ich odpor voči takej závislosti sa zvyšoval. Koncom osemnásteho storočia nadobudli pocit, že sa Španielsku nielen vyrovnali, ale že sú od neho aj mocnejší a bohatší.

Začiatkom devätnásteho storočia prišla pre nich príležitosť, aby sa oslobodili z područia Španielska a vydali sa na vlastnú cestu. V tom čase bojoval španielsky kráľ Carlos IV. po boku Napoleona proti Angličanom a pritom stratil takmer celú svoju námornú flotilu.

Keď sa v roku 1806 pred Bunos Aires objavila anglická armáda a chcela ho obsadiť, tak nebol Carlos IV. schopný mestu pomôcť. V dvoch rozhodujúcích bitkách sa ale Argentínčanom podarilo Angličanov odraziť. Tento významný vojenský úspech ich posilnil vo vedomí, že sa môžu úspešne postaviť aj proti Španielsku.

V roku 1810 zosadili španielskeho vicekráľa a pozbavili moci všetkých španielskych kráľovských úradníkov. 25. mája v tom istom roku bola v Buenos Aires vyhlásená nezávislosť, ktorá však mala len lokálnu účinnosť. Udalosť ale podnietila obyvateľstvo do oslobodzovacieho boja v celej krajine proti Španielom, ktorý bol v roku 1816 víťazne ukončený a celá krajina dosiahla úplnú nezávislosť. Bola vyhlásená v meste San Miguel de Tucumán 9. júla 1816.

Ako sa už predtým Paraguay odtrhol v roku 1811 od vtedajších Spojených provincií Rio de la Plata, tak sa od Argentíny, ktorá z nich vznikla, v roku 1825, odtrhla najprv Bolívia a potom v roku 1828 aj Uruguay.

Cesta do nezávislosti bola zložitá

Vytvorenie jednotného argentínskeho štátu bola veľmi zložité a cesta k nemu bola plná mocenských bojov rôznych spoločenských zoskupení a záujmov. V podstate ale možno povedať, že na jednej strane stáli liberálni Unitári, ktorí chceli mať jednotnú Argentínu s hlavným mestom Buenos Aires, kde by bola koncentrovaná celá moc štátu. Na strane druhej boli konzervatívni federalisti, ktorí budúcu Argentínu videli ako federáciu silných samostatných provincií, s maximálnymi kompetenciami.

Napätie medzi nimi vyvrcholilo občianskou vojnou, v ktorej sa  guvernér Juan Manuel de Rosas stal brutálnym diktátorom. Držal sa pri moci viac ako 20 rokov. V tomto čase viedol o.i. aj bezohľadnú vojnu proti domorodému indiánskemu obyvateľstvu a v jej priebehu mnohonásobne rozšíril teritórium Argentíny a síce tým, že zaberal územia Indiánov. Privilegovaná vrstva najbohatších argentínskych veľkofarmárov zbohatla ešte viac, lebo sa jej dostali dodatočne ďalšie obrovské plochy úrodnej zeme do vlastníctva, a to takmer zadarmo.

Až v roku 1852 odstavil od moci de Rosu iný guvernér, menom Justo Jose de Urquiza. Urquiza zvolal o rok neskôr zhromaždenie všetkých provinčných guvernérov. Pri tejto príležitosti bola odhlasovná ústava, ktorá je vo svojich podstatných častiach platná až dodnes. Medzi guvernérmi však vládnu rôzne rivality a nezhody a trvalo to ešte deväť rokov, kým príde aj v praxi k zjednoteniu Argentíny a vytvoreniu homogénneho jednotného štátu. Prvým prezidentom Argentíny sa stal v roku 1862 Bartolomé Mitre.

Prišlo obdobie, ktoré argentínski historici nazvali Zlatý vek Argentíny

Argentína nadobudla vnútropolitickú stabilitu a začala sa pre ňu dlhá epocha ekonomického rastu. Čoraz viac európskych emigrantov prúdi do  krajiny. Veľká väčšina z nich sa usadzuje vo veľkých mestách. Na rozdiel k USA si však nesmú nadobudnúť žiadnu pôdu. Toto právo ostáva vyhradené len niekoľkým starousadlíckym superbohatým a politicky vplyvným rodinám a tie ďalej rozširujú svoje nedozierne rozsiahle haciendy a farmy a kopia obrovské bohatstvá. Koncom 19. storočia porazil generál Julio Argentino Roca posledné slobodné indiánske kmene na juhu Argentíny. Zabral ich územia a rožšíril územie Argentíny až do Patagónie.

V nasledujúcich rokoch Argentína zarábala veľmi dobre na exportoch svojich poľnohospodárskych produktov. Počas prvej svetovej vojny a aj po nej robila Argentína dobré obchody s Európou, ktorá bola ekonomicky na dne. V tom období patrila Argentína medzi desať najbohatších štátov na svete. Príchod svetovej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia však znamenal pre krajinu zlom a krajina upadla do ťažkej ekonomickej depresie.  Počas krízy prišlo v Argentíne po prvý krát k vojenskému puču. Po ňom nasledovali viaceré málo úspešné vojenské diktatúry, s ktorými obyvateľstvo nebolo spokojné. Tento stav trval dovtedy, pokiaľ na argentínsku politickú scénu nevstúpila osobnosť Juana Dominga Peróna.

Láska legendárnej Evity a Juana Peróna

Jeho kariéra prebiehala spočiatku v armáde, kde to dotiahol na generála a neskôr sa stal ministrom v poslednej vojenskej diktatúre. V roku 1946 vyhral prezidentské voľby. K tomu mu dopomohla jeho charizmatická žena, legendárna Evita, jeho druhá manželka a tiež to, že si v predvolebnej kampani získal hlasy väčšiny robotníctva. Pri moci ostal po opätovnom zvolení za prezidenta deväť rokov. Veľa sociálnych programov jeho vlády vyčerpalo štátnu kasu a ekonomika upadala. To Perona napokon stálo prezidentstvo, prišlo k nepokojom a vládu opäť prevzala armáda. Začala sa perióda neistoty a teroru. Arcikonzervatívne vojenské vlády a ľavicové ozbrojené skupiny zvádzali krvavé boje. Perón žil medzičasom už v exile. V roku 1952 zomrela v Buenos Aires jeho žena Evita.

Perón sa vrátil zo španielskeho exilu až v roku 1973, keď sa v Argentine množili hlasy, ktoré ho znova volali do argentínskeho politického života. Bol opäť zvolený za prezidenta. Ale už o rok neskôr zomrel. Jeho funkciu prevzala jeho tretia manželka, ktorá veľmi rýchlo priviedla Argentínu do hospodárskej regresie, až napokon prišlo v roku 1976 k vojenskému puču a zvrhnutiu jej vlády.

Nasledovné roky sa stali najväčšou hanbou argentínskych dejín a vošli do nich pod krátkym, ničnehovoriacim slovom el Proceso. Vojenská diktatúra (písal som o nej v inej súvislosti – článok na webe o Elisabeth Käsemann) , ktorá trvala osem rokov, dala uniesť , zatknúť a zavraždiť viac ako 30 000 nevinných ľudí. Extrémne konzervatívni pravicoví generáli nenávideli všetko, čo sa im zdalo ľavicové, odborové a sociálne. Zničili, umučili a utýrali celú generáciu inakšie mysliacich ľudí, medzi nimi množstvo intelektuálov. Bol to systematický a perfídny štátny teror , kde vládol len diktát vojenskej junty.

V roku 1982 sa junta dala do veľmi zle pripraveného vojenského dobrodružstva, predovšetkým preto, aby odviedla pozornosť od zlej ekonomickej situácie. Začala vojnu o Falklandské ostrov, ktoré patrili Veľkej Británii, ale Argentína si na nerobila už dávno výsostný nárok. Argentínski generáli však podcenili Londýn a vychádzali z toho, že nebude chcieť viesť vojnu tak ďaleko od Británie, blízko argentínskych brehov o niekoľko bezvýznamných malých skalnatých útesov. Opak bol však pravdou a vojna skončila pre Argentínu porážkou.

V roku 1983 junta, aj pod vplyvom potupnej porážky, prekvapujúco odstúpila.  Generáli zanechali novej demokraticky zvolenej vláde neblahé dedičstvo. Krajina bola politicky a morálne v katastrofálnej situácii a ekonomicky úplne na dne. V nasledovných rokoch sa demokratické vlády v Buenos Aires pokúšali rôznymi metódami postaviť krajinu na nohy a urobiť niečo s obrovským zadĺžením krajiny v cudzine. Ale žiadny recept nepomáhal. V roku 2001 sa Argentína napokon ocitla v štátnom bankrote. Hnev a sklamanie argentínskeho národa sa sa prejavoval a vybíjal v pouličných zrážkach, demonštráciách a masových rabovaniach a drancovaní obchodov.

Len postupne a pomaly sa podarilo prezidentovi Nestorovi Kirchnerovi v rokoch 2003 až 2007 argentínsku ekonomiku oživiť a rozbehnúť. Odvtedy je krajina politicky a ekonomicky do istej miery stabilná.

Inokedy zas o Buenos Aires – meste, ktoré je pre mňa najkrajším a najfascinujúcejším mestom celej Ameriky a ktoré los Argentinos nazývajú juhoamerickým Parížom.

A na záver moja definícia Argentínčanov: Los Argentinos son Italianos che ablan espaňol – Argentínčania sú Taliani, ktorí hovoria španielsky.