Manipulovaný a kupovaný žurnalizmus je dokázaným faktom

Veľa ľudí má pocit, že mediá ich neraz klamú a zavádzajú, najmä v prípadoch, ak ide o závažné rozhodnutia istých politikov a niektorých vlád. Ľudia cítia, že ich média chcú vtedy cielene manipulovať a ovplyvniť a takpovediac ....

..."dostať ich tam", kde je to potrebné. Aby súhlasili a dokonca a aby boli nadšení tým, čo by za iných okolností odmietali a či dokonca verejne proti tomu protestovali. Politici i médiá také názory však vždy výsmešne odmietali a ironicky hovorili o naivných konšpiratívnych a sprisahaneckých teóriách. 

Teraz ale odhalil po prvý raz skúsený redaktor a dlhoročný insider, aká je skutočná pravda o médiách. Nemecký žurnalista Udo Ulfkotte vydal pred nedávnom knihu, kde o.i. píše, že sa hanbí za to, že pracoval 17 rokov pre renomované, svetoznáme periodikum FAZ - Frankfurter Allgemeine Zeitung.  
 

Skôr ako začal vo svojej publikácii popisovať a odhaľovať tajné a utajované siete moci, ktorá kontroluje  a korumpuje významné mienkotvorné média, sa ale najprv venoval rigoróznej a konzekventnej sebakritike. Je na to potrebná veľká odvaha, čo urobil Udo Ulfkotte, lebo to môže mať pre neho veľmi nepríjemné následky. Jeho odvahu a neohrozenosť možno porovnať s odvahou Edwarda Snowdena, ktorý prezradil svetu nekonečne podlé a špinavé praktiky americkej NSA. Je mimoriadne chvályhodné, že Ulfkotte nekompromisne a otvorene sa v týchto súvislostiach nebál poukázať prstom aj sám na seba a tým priznal, že aj on bol koruptný a slabý a podľahol tomu, čo teraz odhalil a verejne pranieroval a tvrdo odsúdil. 

Medziiným uviedol aj to, ako bol za isté články , ktoré napísal pre FAZ,  podplatený. Píše aj o tom, ako sa FAZ prostituje a publikuje články spracované a upravené podľa želaní a potrieb koncernov a veľkých firiem.

Nikdy dosiaľ neurobil niečo podobné nijaký žurnalista a publicista v Nemecku - a pokiaľ mi je známe, ani nikde v Európe - ako Ulfkotte, aby takto rebelsky,  odvážne a podrobne opísal a dokumnetárne podložil, o.i., ako on sám bol podplácaný za to, aby písal nepravdy a prekrúcal fakty v prospech tých, ktorí ho podplácali. 

Dnes sa za to hanbí a nezľahčuje to a neospravedlňuje to tým, že o tom samozrejme vedeli aj jeho predstavení a šéfovia a že to sami tak chceli a podporovali.

V princípe práve o to ale ide. Bez vedomia predstavených by to nebolo možné. Ulfkotte pracoval v elitných médiách, kde sa hlásalo, že niečo také je normálne a samozrejme, že sa musí služiť záujmom mocných a vplyvných kruhov. 

Už z toho je jasné, že Ulfkotte nebol jediný redaktor vo FAZ, ktorý písal članky za peniaze na objednávku vplyvných kruhov a samozrejme FAZ neboli jedinými novinami, kde bola takáto prax bežná.   
 

Ulfkotte prízvukuje aj to, že nikto sa vtedy za takúto "spoluprácu" nehanbil. To však nebolo všetko. Tajné služby písali aj články úplne podľa vlastných predstáv, presne v duchu ako to potrebovali a ako autora uviedli meno Udo Ulfkotte. Niečo také je neuveriteľná hanba západnej demokracie a je to nezákonné a vyslovene kriminálne manipulovanie verejnou mienkou. Ulfkotte informuje aj o tom, že pôsobil ako predĺžená ruka tlačovej agentúry NATA, a podporoval tak jeho vojnové štvanie a podpaľačstvo. Uvádza aj mnohých ďalších žurnalistov v rôznych nemeckých mienkotvorných médiách, a to plným menom, o ktorých dokázateľne vie, že pracovali pre amerických vojnových podpaľačov.

Nemecký mediálny svet je teraz otrasený v samotných základoch, lebo tento muž, ktorý si po rokoch vstúpil do svedomia, ho pripravil o nymbus novinárskej objektivity, pravdivosti a nezávislosti od vonkajších vplyvov. Zároveň je ale aj obrovskou hanbou stoviek žurnalistov v Európe, že nikto z nich nemal ani len náznak tej odvahy, ktorú preukázal Udo Ulfkotte a že mnohí naďalej klamú verejnosť a predávaju za peniaze svoju novinársku česť.