Devínske Karpaty sú jednou zo štyroch geomorfologických súčastí Malých Karpát. Ďalšími tromi sú: Pezinské Karpaty, Brezovské Karpaty a Čachtické Karpaty. Ďalšími tromi sú:
Pezinské Karpaty, Brezovské Karpaty a Čachtické Karpaty.
Devínske Karpaty, so svojou dominantou – Devínskou Kobylou (514 m), ktorá dostala svoje pomenovanie podľa svojho vzhľadu z minulosti, kedy ako odlesnená, z diaľky pripomínala chrbát “kobyly”, sa ďalej členia na: Bratislavské predhorie, Devínsku bránu, Lamačskú bránu a spomínanú Devínsku Kobylu.
V podstate ide o územie medzi bratislavskými mestskými časťami: Dúbravka, Lamač, Devínska Nová Ves, Karlová Ves a Staré mesto. (Z kruhového výhľadu z Devínskej Kobyly, ktorý poskytuje aj výhľady na Alpy, alebo aj na Pavlovské vrchy)
Územie prírodného masívu Devínskej Kobyly o rozlohe 650 ha (t.j. takmer 3 krát 3 kilometre), je súčasťou územia európskeho významu Natura 2000. Okrem toho sa na území Devínskych Karpát nachádza jedna Národná prírodná rezervácia a tri prírodné rezervácie: Prírodná rezervácia (PR) Štokeravská vápenka, PR Slovanský ostrov a PR Fialková dolina. Práve posledne menovanej je venovaný tento článok.
Začnime pohľadom na turistickú mapu Devínskych Karpát. Ním môžeme zistiť, že na južných svahoch Devínskej Kobyly nie sú vyznačené turistické trasy. Na tomto území sa však nachádzajú pomerne dobre zachované lesy, rozsiahle lúky nie len hospodárskeho charakteru, ale aj také ktoré majú charakter lesostepný, a tiež sú tu hlboké doliny. Fialková dolina, a susedná dolina Mokrý jarok, sú ich najlepšími príkladmi. Sú akési mini kaňony.
To by samo o sebe nebolo nejako zvlášť zaujímavé. Zaujímavé je ale to, že obe tieto rokliny, kaňonovitého rázu, sa nachádzajú na území hlavného mesta.
Fialková dolina bola vyhlásená za prírodnú rezerváciu (až, alebo už) po nežnej revolúcii, v roku 1993, s rozlohou 20,59 ha. Predmetom ochrany sú zachovalé dubovo-hrabové lesy a vzácne druhy rastlín; najmä kriticky ohrozene vstavačovité rastliny (orchidey).
Vstup do doliny z juhu, vzhľadom k množstvu odpadkov a odpadov (neviem odkiaľ by tieto mohli hlavne pochádzať, ak nie z blízkej záhradkárskej oblasti) nie je príliš lákavý. Pričom tento vstup by lákavým byť mohol, lebo sa tu nachádza malé jazierko, ktoré, napriek všetkému, radi navštevujú, okrem divých svíň, aj divé husi. Ak vás takto poznačený vstup do prírodnej rezervácie neodradí, a neodradí vás ani absencia chodníka a tiež dosť exponovaný terén, navyše s množstvom popadaných stromov križujúcich roklinu, odmena na vás čaká po niekoľkých stovkách metrov vyššie. Ak si odmyslite tie odpadky (aj keď to nie je jednoduché), ktoré je vidieť miestami aj vo vyšších partiách lokality (v jednom prípade ide doslova o „Vodopád“ odpadov, ktorý by bol hanbou Bratislavy, ak by nebol dobre „ukrytý“), budete mať pocit, že sa nachádzate na strednom Slovensku, či v nejakej bočnej doline Slovenského raja. Lebo sa „z ničoho nič“ ocitnete v mini kaňone – so starými stromami, so zaklesnutým potôčikom na jeho dne, s mini vodopádikmi na jar, s príjemným chladom uprostred leta, a vždy v oáze ticha... A stále ste ešte v Bratislave.
Trasu som absolvoval zhora nadol, teda začal som v katastri mestskej časti Bratislava-Dúbravka a skončil neďaleko mestskej časti Devín, resp. pred ňou, ak sa ide zo smeru od centra mesta:
V týchto miestach, aj keď nie oficiálne, začína Fialková dolina. Prírodná rezervácia začína približne 2 km nižšie, po prúde potôčika.
Pozostatky po starousadlíkoch.
Priľahlé lúky.
Aj takáto vie byť Bratislava. Resp. stále ide o územie hl. mesta.
Vstupujeme do Prírodnej rezervácie Fialková dolina, teda do pralesa chráneného pred lesníkmi..., kde vládnu, resp. by mali vládnuť, iba sily prírody:
Nad dolinou, jej dolnou časťou.
Ústie doliny; tesne pred Dunajom.
Súvisiaci článok: V čom má Bratislava určite navrch pred Prahou?
