Zákutia Benátok. A Chioggia - ako dodatok.

V celej histórii Talianska ho jeho severovýchodné regióny spájali s exotickým vonkajším svetom Byzancie a Orientu. Túto funkciu spojovateľa s exotickým svetom, a nielen pre Taliansko,

ale aj alpské krajiny za Dolomitmi, najviac plnili Benátky. Strastiplné plavby do ďalekého sveta začínali práve tu a tie úspešné tu tiež končili. Benátky dneška žijú už iba zo slávnej histórie. Tá ale do mesta ročne priláka neuveriteľných 18 miliónov turistov (napr. celé Slovensko ročne priláka necelých 5 milónov turistov).   

Benátky sú zjavne vysnívaným mestom; mestom snov. Ale snov dvojakého druhu. Ten druhý je taký, za ktorým sa schováva tvrdá realita, ktorá môže túto slávu pochovať.   

Aj keď Benátky s počtom obyvateľov 270.000 obyvateľov (aj s mestskými časťami, ktorou najväčšou je Mestre s 80.000 obyvateľov) sú 11. najväčším talianskym mestom, ich ostrovná časť, ktorá je tým známym turistickým lákadlom, má len 60.000 obyvateľov. A ich počet stále ubúda. Ešte pred necelými 60 rokmi ich tu žilo viac než dvojnásobne viac. Odhaduje sa, že za pár rokov budú Benátky mestom duchov, messtom bez stálej populácie.

A skoro ráno tak mesto aj vyzerá a to aj v turistickej sezóne (august 2022):

Basilica S.Maria Gloriosa dei Frari.

Námestie San Polo.

Začína sa to pomaly zavodňovať...

Benátky (tie známe) ležia na súostroví 118 plytkých ostrovov, do ktorých je zapichnutých nespočetne veľa drevených kolov zapustených 8 metrov hlboko do dna lagúny, a na nich sú drevené platformy, slúžiace ako základ budov. Znie to neuveriteľne, že na takomto základe stoja paláce z mramoru, tehál a bieleho vápenca už viac než 600 rokov. V bedekri ani na internete som sa nedočítal, prečo to mesto nepostavili na zemi, na pevnine, teda o kus ďalej (miesta bolo dosť), ale takto komplikovane. Jediný dôvod, ktorý ma napadá je ten, že takto chceli tovar dopravený loďami do prístavu, dostať po vode až k palácom a obchodom v meste.     

Canal Grande (Canalazzo, Veľký kanál) - slávna vodná cesta dlhá 4 kilometre lemovaná dvomi stovkami palácov, ktoré kedysi vlastnili bohatí obchodníci. Je široký 30 až 70 metrov a priemerná hĺbka je 5 metrov. Rozdeľuje mesto na dve časti.  

Most Rialto bol do 19. storočia jediný most, ktorý spájal obe časti mesta rozdeleného Kanálom Grande. Pôvodne bol drevený. Medzi uchádzačmi na jeho modernizáciu bol aj Michelangelo, ale súťaž vyhral Antonio da Ponte. Aj keď jeho rozpätie je necelých 30 metrov, patrí medzi najfotografovanejšie mosty sveta. Je ukážkou toho, že aj niečo maličké sa môže stať  velikánom.

Kostol San Giorgio Maggiore.

Most vzdychov (Ponte dei Sospiri). Spája dve budovy. Tá napravo, na fotografii vyššie, je zadná časť honosného Dóžovho paláca (kde sídlil aj súd) prepojeného s väzením pre najnebezpečnejších zločincov. A prečo sa tento most volá Most vzdychov? Lebo cez neho zločinci vchádzali do väzenia a len málokto sa z tohto väzenia ešte vrátil na slobodu. A aj keď tento most má steny, má aj malé okná, cez ktoré sa odsúdenci putujúci do väzenia ešte raz mohli pozrieť von na mesto a na more, na slobodu.

Snáď najznámejšími väzňami tu boli Giordano Bruno či Benátčan Giacomo Casanova, ktorému sa zhruba po roku podarilo z neho utiecť. Pod Casanovom si veľa ľudí predstavuje nejakého stredovekého Borisa Kollára (podnikateľ, vlekár a predseda slovenského parlamentu 2020-2023), resp. nejakého sexymbola ktorý nemal nič na práci len obletovať krásne ženy, alebo sám sa nimi nechať obletovať. V skutočnosti išlo prozaika, dramatika, básnika, ale aj špekulanta, cestovateľa, agenta, či libertína (voľnomyšlienkára). V r. 1975 bol odsúdený za členstvo v (slobodomurárskej) lóži, za špionáž a erotický vzťah s mníškou zo vznešenej benátskej rodiny. Zomrel ako 73 ročný v Čechách, v Duchcove, kde posledné roky života pôsobil na tamojšom zámku ako knihovník.     

Dóžov palác (Palazzo Ducale).Najprv som si myslel, že názov paláca je odvodený od nejakého priezviska. Veď Juraj Dóža bol známy uhorský vodca povstania proti šľachte. Dóža je však historický titul vladára, najvyšší volený predstaviteľ stredovekej Benátskej republiky. Dóža stál na čele mesta a bol volený doživotne. Dóžov palác neslúžil len jemu. Sídlila v ňom aj benátska vláda, sudcovia, dokonca aj už spomínané väzenie. Až do pádu Benátskej republiky v roku 1797.

Palác bol postavený v 10. storočí, potom bol prestavaný a dokončený v 14. storočí. V 16. storočí bol poškodený požiarmi, kedy bolo zničených veľa jeho historických predmetov. V Dóžovom paláci sa nachádza veľa umeleckých pokladov nevídanej hodnoty. Prehliadka budovy odhaľuje historickú majestátnosť Benátok, ktoré boli v minulosti najväčšou námornou mocnosťou i centrom obchodu v celom Stredomorí.  

Na Námestí Sv. Marka, hneď vedľa paláca, stojí veľkolepá Bazilika Sv. Marka:

Bazilika bola postavená na základoch kaplnky z r. 830 postavenej pre uchovanie ostatkov evanjelistu Marka. V 11. storočí bola prestavaná na byzantsko-orientálnu baziliku ovplyvnenú slohom chrámu Hagia Sofia v Konštantinopole. 

Campanile di San Marco (zvonica svätého Marka). Prvá zvonica, resp. veža na tomto mieste sa začala stavať už v 10. storočí. Prešla viacerými prestavbami. Tie si vyžiadali hlavne jej poškodenia, či už dôsledkom zásahu blesku, alebo vplyvom zemetrasenia. Definitívnu podobu dostala veža v r. 1514. Tá na fotografii, napriek autenticky pôsobiacemu vzhľadu, nie je pôvodnou stavbou z r. 1514. Je ale jej vernou kópiou. Pôvodná stavba zvonice, ktorá dlho odolávala bleskom, zemetraseniam a požiarom, doslúžila v roku 1902. Vtedy sa jedného dňa z ničoho nič objavila v jej dolnej časti takmer metrová trhlina, ktorá sa počas dňa ešte zväčšovala. Keďže deštrukciu nebolo možné zastaviť, mestská rada dala námestie uzavrieť. Nasledujúci deň sa veža zrútila. Zrútenie nespôsobilo nikomu ani len zranenie.

K jednoznačnému záveru, prečo sa veža zrútila, vyšetrovacia komisia nikdy nedospela. Napokon sa všetci uspokojili s konštatovaním, že veža, postavená na veľmi starých základoch, nevydržala neskoršie prístavby.

Mestská rada ešte v ten deň rozhodla, že zrútená veža bude nahradená novou stavbou v pôvodnej podobe a na pôvodnom mieste. Dokonca pri výstavbe novej veže bol použitý pôvodný materiál. Po dostavbe, ktorá trvala takmer desať rokov, bola veža o šesťsto ton ľahšia a do jej útrob časom pribudol výťah.

Vpravo je Basilica di Santa Maria della Salute a vľavo za ňou je kostol Redentore. 

S ostrovnou časťou Benátok sú pobrežné mestské časti spojené 3,5 km dlhým železničným aj cestným mostom Ponte della Liberta vedúcim cez Benátsku lagúnu.  

Pri priezračnom počasí je z veže vidieť dokonca aj Dolomity. Uprostred leta sa ale také počasie očakávať nedá.  

Späť na zem...:

Chioggia - tzv. malé Benátky:

Chioggia, resp. jej poloostrovná stará štvrť, tvorí "hrádzu" medzi Benátskou lagúnou a Jadranským morom.

"V Chioggii, na rozdiel od Benátok, je možné cítiť autentickosť mesta, ktoré je plné života - nie turistov, ale bežných obyvateľov, ktorí sa s láskou starajú o svoje obchody, reštaurácie, remeselnícke dielne, alebo pracujú na rybárskych lodiach."

Použité zdroje:

- Italy, Berlitz Publishing, U.S., 2003, české vydanie - vydavatelství RO-TO-M pre Stdent Agency.

- https://www.odovolenke.sk/taliansko/benatky/

- wikipedia

- https://www.ludor.sk/taliansko-tipy/chioggia