Menšie a väčšie zlo to sú veci dosť relatívne. Sotva vie niekto posúdiť aká politická konštelácia je pre nás z dlhodobého hľadiska lepšia.
Čo ak potrebujeme právu tú najhoršiu, aby sme sa konečne zobudili, neboli ľahostajní a nenechali konečne politikov robiť to, čo chcú v prvom rade oni sami a nie to, čo je prospešné pre občanov?
Politicko-spoločenskú realitu, na ktorú frfle alebo nadáva v každom volebnom období väčšina obyvateľov, nám nikto nenanútil. Rozhodli sme sa pre ňu slobodne sami a zapríčinili ju svojim vlastným pochybným chcením, morálnou lenivosťou, ľahostajnosťou, nedôslednosťou, zbabelosťou, alibizmom, neschopnosťou sebareflexie. Dookola vedieme ostré výmeny názorov o tom kto tu kradol menej a kto viac; a teda kto má väčšie morálne právo vládnuť. Nie je to úbohé? Klesli sme až takto hlboko, že si to už ani neuvedomujeme. A to je na tom najhoršie.
Asi sa všetci zhodneme, ak už nie na inom, tak minimálne na tom, že žiadna politická strana, ktorá kedy dostala od voličov moc, teda mala svoje zastúpenie vo vláde, túto moc zneužívala. Vie niekto o nejakej výnimke?
Čo z toho vyplýva? Že sa naozaj budeme aj naďalej spoliehať iba na to, že raz sa do vlády snáď dostane aj taká strana ktorá moc vo zverených rezortoch zneužívať nebude, alebo že ju bude zneužívať „len v rozumných ľudských rozmeroch“?
Dobre. Pripusťme že áno, že sa takáto strana nájde. Zostáva už „len“ uveriť, že sa dostane do vlády, a získa toľko hlasov že v nej nebude iba outsider. A ak sa tak stane, bude to stačiť? Čo ostatné rezorty, ktoré budú riadiť iné, teda menej čisté alebo dokonca skorumpované strany? A hlavne, čo ďalšie volebné obdobia?
Je to do popuku ako sa stúpenci tzv. ľavice a tzv. pravice stále naťahujú, kto kradne menej a kto viac, kto túto republiku pripravil o väčšie peniaze, kto o menšie. Dokedy budeme riešiť túto otázku ktorú nikto nikdy objektívne nevyhodnotí a na nej sa budeme napriek tomu vybíjať?
Som toho názoru, že kým každý občan a každá politická strana nezačneme od seba dovtedy sa ako krajina neposunieme na vyšší duchovný, kultúrny či morálny stupeň od ktorého je do veľkej miery závislá aj materiálna, resp. ekonomická či sociálna spokojnosť občanov. Alebo aj nespokojnosť. Zvlášť ak je krajina ako celok v morálke na nízkom stupni.
A to na akom „vysokom“ morálnom stupni sa naša krajina nachádza naznačuje aj „vyspelosť našej politickej kultúry“, kde sa odrážajú „kvality“ národa, vrátane tých negatívnych, ako sú: domýšľavosť, egoizmus, neprajníctvo, nevraživosť, nedostatok pokory, úcty, klamanie, podvádzanie, alibizmus… Toto sú vlastnosti, ktoré v našej politike jasne dominujú. Nedominujú aj v našich životoch?
V politike sú síce vidieť aj pozitívne vlastnosti ako napr.: pracovitosť, ALE tá vo všeobecnosti sleduje v prvom rade to, ako sa čo najdlhšie udržať pri moci alebo v lukratívnych parlamentných kreslách. Dosť často je tiež vidieť prejavy „odvahy“. Hlavne pri vyzdvihovaní káuz a podvodov. Samozrejme iných, zásadne nie vlastných. To sa v politických stranách považuje za zradu.
A čo je pre nás príznačné je to, že voliči vládnych strán tej ktorej vlády tej svojej strane odpustia všetko, ale iným absolútne nič. Maximálne čoho sú schopní je, že povedia: A vy nekradnete?! Vy ste nekradli?! Veď vy ste kradli ešte viac!
To je náš obraz, ktorý ak väčšina z nás neprijme ako skutočný, teda, že sa netýka inej krajiny, ale tej do ktorej patríme, k svetlejším zajtrajškom sa nepohneme ani o centimeter.
