Zrejme hlavným motívom, prečo mnoho blogerov píše články o politike je snaha o otváranie očí ľuďom v politických otázkach, resp. kto z politikov je hodný toho aby sme ho volili a kto nie. To je ale nekonečná práca a v podstate to je aj smiešne ak sa pri tom nehľadá nejaký hlbší alebo duchovný rozmer. Inak to pripomína naivitu záhradkára, ktorý si myslí, že keď bude v záhrade odpratávať krtince po krtkovi že tým zahubí krtka. A tým krtkom je neznalosť, alebo ignorovanie jedného základného prírodného zákona.
Kým ľudia vo všeobecnosti budú, s nemalým prispením svojich cirkví, presvedčení o tom, že ak zasejú zlo, či už svojimi činmi, slovami, myšlienkami, alebo aj alibizmom, nezožnú zlo oni sami, ale ich boh, resp. jeho ukrižovaný syn, tejto spoločnosti asi sotva bude pomoci. Cirkevná dogma že boh nás krvou svojho syna vykúpil napáchala a pácha nemálo zla. Lebo nabáda k vlažnému prístupu k morálke, podsúva nám myšlienku, že pre boha sme takou hodnotou, že za nás bojuje a v prípade potreby je schopný za naše hriechy obetovať alebo nechať ukrižovať hoci aj svojho syna. Až takými cennými nás robia naše cirkvi.
Chýba tu akákoľvek základná pokora. A bez nej sa ťažko môže niečo zásadné v spoločnosti zmeniť k lepšiemu. Aj keby sme na Slovensku Mečiara, Fica, Dzurindu, a neviem koho ešte odstavili navždy. Stále si myslíme, že stačí zvoliť len tú správnu stranu a bude nám ak nie dobre, tak aspoň lepšie. Lenže to bude stále len boj s veternými mlynmi.
Skutočným problémom tejto spoločnosti, od ktorého sú odvodené všetky ostatné, je neznalosť alebo ignorovanie základného zákona Univerza: zákona spätného účinku, resp. zvratného pôsobenia. Z tohto zákona vyplýva, že za všetko, čo raz človek zaseje, hoci aj svojimi myšlienkami, nesie zodpovednosť. Buď v tomto alebo v budúcom živote; alebo na onom svete. Ale cirkvi nás vo všeobecnosti učia inak: za naše dobré skutky budeme odmenení a za tie zlé pyká z podstatnej časti boh, resp. jeho syn, ktorého sme museli ukrižovať, aby z nás mohol sňať hriechy...
Keby ľudia tomuto základnému zákonu skutočne verili, tak by sa ním aj riadili. Nemohli by tak ľahko páchať zlo, lebo vlastné svedomie by im to nedovolilo; vediac, že každá nečistá myšlienka, každý zlý skutok, alebo alibizmus sa im raz vráti.
Mnohí veriaci ani nevedia, že na Ježiša nie je možné hodiť naše hriechy. Je zvláštne, že zákon o siati a zožínaní vytrvalo ignorujú v tej najzásadnejšej oblasti – duchovnej oblasti, aj keď tento sa prejavuje v toľkých formách okolo nás. Príkladov vzájomného vzťahu príčiny a následku by každý mohol vymenovať nespočetne, takže by sa zdalo, že nič nebráni k jeho prijatiu ako všeobecnej zákonitosti. Avšak opak je pravdou. Tam, kde človek nenachádza ihneď viditeľnú príčinu, hovorí o náhode, smole, šťastí, alebo božej skúške. Z tohto zoznamu mu však úplne vypadlo jeho vlastné myslenie a predovšetkým jeho vnútorné chcenie, ktoré snáď považuje za niečo, čo sa vyparí a z čoho nemusí skladať žiadne účty. Ale v tom sa mýli, lebo práve svojim vnútorným chcením rozhoduje človek o celom svojom osude a ľudia ako celok o osude krajiny. Nie primárne poltici.
Len obyčajným vyňatím viery v znovuvteľovanie duší, ktorá bola z kresťanstva úplne vykorenená až koncilom v 6. storočí, stratili kresťania v živote oporu pomocou ktorej si mohli zrozumiteľne vysvetliť mnohé veci, ktoré sa dnes v zúfalstve označujú ako božie skúšky. Nie je ničím výnimočným, keď veriaci sa aj otvorene pohoršujú, alebo kladú vyčítavé otázky: ako mohol boh dopustiť hento či tamto. Taká je ich viera. No a potom už je iba krok od myšlienky, že spravodlivosť neexistuje, tak prečo by sme si občas na úkor druhého nemohli prilepšiť, nie? Veď boh môže byť rád, že nevraždíme, že sme lepší ako tí druhí, ktorí kradnú viac...
