Museli sme zabiť Božieho Syna, aby sme mohli byť spasení?

Bez brutálnej vraždy Syna Božieho by sme my kresťania sotva mohli oslavovať Veľkonočné sviatky. Z tohto pohľadu by možno bolo vhodnejšie premenovať tieto sviatky na "Veľký veľkonočný smútok". Zvlášť keď sme ako ľudstvo neprijali Syna Božieho. Veď za to, že nám priniesol Pravdu a tým ukázal cestu k večnému životu, sme sa mu odvďačili ukrižovaním. Alebo naozaj chceme veriť tomu, že Boh potreboval krv svojho Syna len aby mohol ľuďom odpustiť len tak bez vyrovnania ich alebo naše hriechy?  

Naozaj nám stačí ospravedlnenie, že sme predsa zabili "iba" pozemské telo nášho Spasiteľa a nie jeho dušu?

Je naozaj príjemné si namýšľať, že následky nášho zlého konania by mal brať na seba niekto iný? A najlepšie ak je to sám Syn Boží? 

Páči sa mi, čo k tomu povedal svojho času M. Gándhí, že prečo je pre neho kresťanská konštruckia zmierenia s Bohom neprijateľná: Lebo takto by si následky svojho zlého konania alebo chcenia len ťažko mohol bez prežitia uvedomiť. Tým by stratil možnosť poučiť sa, oľutovať ho a na základe prežitia a poznania sa zmeniť, aby sa viac takéhoto konania nemusel dopúšťať a tým ho mohol aj odčiniť.

A vôbec, akých hriechov som sa dopustil v časoch Ježiša, alebo ešte pred tým, keď (ako vyplýva z výkladov cirkvi) človek na Zemi žije iba raz? Resp. prečo by som mal byť postihnutý za to, čo možno spískali kedysi Adam a Eva v raji? Veď ani ten posledný sudca by ma nepostihol za to, čo spáchali moji rodičia, prarodičia, atď. A Bohu chceme pripisovať, že by bol toho schopný? Bol by naozaj On, stelesnenie spravodlivosti schopný toho čo by nedopustil ani posledný sudca s tým najnižším cítením spravodlivosti? Kde je tu prosím spravodlivosť? 

Je smutné, že všetky kresťanské cirkvi pri tomto ignorujú Ježišove slová hovoriace o tom, že odtiaľto nevyjdeme kým nesplatíme posledný halier našich hriechov. Alebo: "Čo človek zasieva, to aj zožne." Z nich nevyplýva to čo nás učia cirkve, že naše hriechy bude za nás splácať niekto iný (Syn Boží). Je zaujímavé, že ak zasejeme niečo dobré, radi by sme to aj zožali, ale ak zasejeme zlo, najradšej by sme boli ak by ho za nás žožal náš Boh. Nie je to trúfalé a zvrátené? 

Ak chceme veriť, že Ježiš vzal naše hriechy na seba, od Boha tým zároveň očakávame, aby bol spravodlivý len vtedy, ak to vyhovuje nám. Nevadí nám pomyselná Božia nespravodlivosť akonáhle z nej máme mať nemalý prospech - večný slastný život v raji? Aj keď obeťou tu má byť hoci aj sám Syn Boží???

Je pochopiteľné, že je oveľa lákavejšie a pohodlnejšie veriť tomu, že Božstvo o nás zápasí než pokorne veriť tomu, že vykupiteľské dielo spočívalo v prinesení a spečatení Pravdy. Veď keby podľa nej ľudia žili tým by súčasne žili aj podľa vôle Božej a sotva by niečo mohlo stáť v ceste k tomu aby boli podľa ich viery spasení. Je zaujímavé že o tomto pochybujeme, ale vôbec nepochybujeme o tom, že Boh potreboval na to, aby nám odpustil hriechy krv svojho Syna. Aj keď jeho hnev by sa preliatou krvou, zvlášť svojho Syna mal logicky ešte znásobiť.

Ak sa na to má uplatniť argument, že u Boha je všetko možné, potom treba brať do úvahy aj to, že aj v ľudskom myslení je všetko možné. A úplne všetko sa ním dá aj ospravedlniť. Aj najväčšie zvrátenosti. Samozrejme, po svojom. Vrátane nutnosti ukrižovania Božieho syna aby nám mohlo byť odpustené. 

Ďalším obľúbeným argumentom je to, že v Biblii je niekoľko výrokov, ktoré potvrdzujú teóriu o zástupnej obeti Ježiša, a tiež že z Biblie sa nemôžu vyberať len tie výroky ktoré slúžia na spochybnenie tejto teórie. Je zaujímavé, že ten kto tak argumentuje sa na to nechce pozrieť presne z opačnej strany, lebo musel by si priznať, že ani on nemôže z Biblie vypichovať len to čo mu pasuje do jeho teórie. Nevidí v tom ani dôkaz, že Biblia nemôže tým pádom byť čisté slovo Božie, keďže je v nej toľko rozporov.     

Vyžaduje to obrovskú dávku slepej viery a krkolomných výkladov viery preniesť sa cez všetky tie medzery a otázky.   

Skúsili sme si aspoň raz položiť otázku, či Boh môže meniť svoje Prikázania??? Napr. z "Nezabiješ, lebo budeš pykať" na: "Zabijete Božieho Syna a bude Vám odpustené a budete spasení!" Naozaj tu stačí ospravedlnenie, že sme predsa zabili "iba" pozemské telo nášho Spasiteľa a nie jeho dušu?  

Je možné vylepšovať niečo čo je dokonalé? Myslím tým Bože zákony. Veď my sme úplne otočili na ruby Boží zákon: "Čo človek zasieva to aj zožne!" Alebo to bol Boh čo ho otočil na ruby?... Alebo to naozaj pochybujeme o dokonalosti Božích zákonov, keďže pripúšťame, že niekedy sú na obtiaž a treba z nich urobiť výnimku? Nepochybujeme tým pádom aj o samotnom Bohu?  

Prečo aspoň nepripustíme, že smrť Syna Božieho, aj keď bola nevyhnutnou, bola nevyhnutnou z iného dôvodu? Napr. že spečatila Pravdu, ktorú nám Syn Boží priniesol alebo prišiel zvestovať. Pravdu, ktorú vtedajší náboženskí predstavitelia chceli spochybňovať, lebo im bola nepohodlná. A keď si s ňou inak nevedeli rady, hľadal sa spôsob ako jej nositeľa spochybniť a odstaviť. Najlepšie úplne.

Ak by to bolo tak jednoduché, ako si to my kresťania predstavujeme, to potom Ježiš nemusel nič hlásať, nemusel si robiť problémy, nemusel sa namáhať nič vysvetľovať, v takom prípade by ho stačilo len zabiť.

A vôbec, čo pokladajú kresťania za rozhodujúce pre naše spasenie: krvopotne prinesenú Pravdu, teda učenie syna Božieho, alebo preliatie jeho krvi?       

Nie je ťažké si predstaviť, čo by sa stalo s prinesenou Pravdou, ak by Ježiš pod hrozbou smrti, ktorej bol vystavený, poprel, že to čo učí, pochádza od Boha a tiež by poprel že je Synom Božím.

Nie je toto samotné dosť na to, aby sme v tom videli vykupiteľské dielo? Je to málo? Nestačí nám, že Ježiš nám priniesol učenie, ktoré nám ukazuje cestu k večnému životu?