Niekto považuje za dôkaz lásky to, keď podvedený/á dokáže odpustiť ojedinelú neveru. Ak ju odpustiť nevie, má v láske medzery; jeho láska nebola pravá. Lebo pravá láska podľa neho vie odpúšťať!...
Netvrdím, že odpustiť neveru je zlé, že táto je neodpustiteľná. Odpustiteľná môže byť, to áno, avšak ťažko aj ospravedlniteľná; minimálne v manželstve. Sú to dve rozdielne veci. Áno, môže sa to stať každému, hovorí sa, že chybovať je ľudské. Je však ľudské aj zraňovať? A to zvlášť toho kto nám verí a miluje nás? Nevere môže podľahnúť hocikto, ale obraňovať chorú morálku a ospravedlňovať neveru „vyššími záujmami“ zdravé asi nie je. Lebo v nevere sotva ide o niečo hodnotné, vždy ide len o telesné uspokojenie a egoizmus toho, čo chce, aby mu bola nevera odpustená, alebo odpúšťaná.
Mnohí ľudia sa prikláňajú k názoru, že nevera môže byť za určitých okolností ospravedlniteľná. Môj názor je ten, že môžu mať pravdu, ak ich pojem "milovanie" zahŕňa, alebo pripúšťa aj zraňovanie milujúceho partnera, alebo partnerky. Tiež to pripúšťam v prípadoch, keď podvádzaný/á už stratil svoju hrdosť, alebo je už žiaľ impotentný a chtivej polovičke to dopraje, alebo je jednoducho na rovnaké pohlavie, takže mu nevera partnerky nejako zvlášť neprekáža. Alebo si možno s inou užíva tak ako jeho partnerka s iným. Alebo naopak.
Nechcem vynášať súdy a ani na to nemám právo. Chcem povedať, že je ťažko posúdiť, kedy by bolo lepšie udržať manželstvo aj napriek nevere. Ja takú možnosť nevylučujem. Ale schvaľovať, alebo obhajovať postoj niekoho, kto tvrdí, že podvádzal iba z nekonečnej lásky k svojej partnerke/partnerovi, aby jej otvoril oči, za čo možno ešte očakáva vďaku, to asi správne zďaleka nie je. Kto takto „zachraňuje“ manželstvo, tomu chýba minimálne minimálna sebareflexia. Alebo, manželstvo pre neho neznamená oveľa viac ako nejaký obchod, ktorý je potrebné z nejakého dôvodu udržať.
Ak si majú porozumieť tí, čo majú na vec rozdielne názory, najprv je potrebné definovať, čo je to vôbec láska a tiež to, čo je zmyslom manželstva. Hovorí sa, že láska je obeta vedieť sa niečoho zriecť pre toho druhého, ktorého ľúbim. Aj sexu ak je to nutné. Veď práve tým mu môžeme dokázať, že je pre nás ďaleko viac než len sexuálny objekt. Ak pre nás takým výnimočným nie je, načo s ním potom uzatvárať manželstvo? Samozrejme, ak niekto má manželku/manžela len ako sexuálny objekt, alebo „slúžku“, či zdroj príjmu, pre toho môže byť nevera korením „manželstva“.
Osobne sa mi zdá dosť choré, tvrdiť partnerovi, že ho ľúbim a pritom spávať s niekým iným. Netreba na to mať hrošiu kožu? Mnohí z tých, čo svojich partnerov/ky podvádzajú, si namýšľajú, že ich milujúce polovičky by takéhoto „svinstva“ neboli schopné. Resp. tomu slepo veria. Alebo sa boja pozrieť pravde do očí. Myslím si však, že aj tu do veľkej miery platí zákon príťažlivosti rovnorodého: vrana k vrane sadá, takže človek, ktorému je nevera blízka si vo všeobecnosti automaticky nachádza alebo priťahuje partnerov s podobnými základnými alebo určujúcimi „citmi“, alebo zmýšľaním.
Niekto mi môže vytknúť, čo sa starám do intímneho života dvoch ľudí (keď už tak troch), že ich život je len a len ich vec a pod. To určite áno, to však ale neznamená, že sa o veciach ako je vernosť, dôvera, láska, nevera nemôže a nemá diskutovať. Pointa v článku nie je v moralizovaní, ale v tom, že keďže sme nedokonalí a slabí, je múdrejšie sa vyhnúť flirtovaniu, ktoré stojí za mnohými zbytočnými neverami, ktoré zničili krásne vzťahy, resp. spôsobili mnohé nešťastia.
Nevera sa objavuje podľa odhadov cca v polovičke manželstiev. To však stále nie je dôvod na to začať ju ospravedlňovať, alebo pokladať za niečo normálne. K tomu pristupuje otázka, či by sa mal neverný partner/ka priznať k nevere. Či to nie je zaťažovanie iného svojou vinou. Myslím si, že mnoho vecí vypláva na povrch skôr alebo neskôr aj tak a človek, čo skrýval neveru, môže stratiť ešte viac.
Súvisiaci článok: http://burkert.blog.sme.sk/c/210096/Svojho-muza-milujem-aj-ked-ho-podvadzam.html
