Asi nie je pochýb o tom, že tak ako každá firma, škola, nemocnica, atď., tak aj každý národ musí byť niekým vedený; ak v ňom nemá panovať totálny chaos. Rovnako asi nie je pochýb o tom, že spoločenstvá alebo národy by mali byť vedené tými, ktorí majú skutočné vodcovské kvality. Zostáva už "len" si takých zvoliť...
Predpokladám, že väčšinou prípadných čitateľov tohto článku bude súhlasiť s názorom, že k skutočným kvalitám vodcu predovšetkým patrí zmysel pre spravodlivosť a vzorné chovanie. Ak by sme však tieto kvality hľadali medzi bývalými a súčasnými politikmi hociktorej krajiny a politickej strany podobalo by sa to na hľadanie ihly v kope sena. Nie že by v našich národoch neexistovali ľudia so spomínanými kvalitami a zároveň manažérskymi schopnosťami, ale systém, cez ktorý sa jedine dá dostať k moci, je ústretový len voči chorobne ctižiadostivým karieristom schopným vymeniť svoju chrbtovú kosť, svedomie a česť za funkciu. Len aby mohli naplniť svoje, pred verejnosťou starostlivo schovávané ambície. Ak zároveň pri tom disponujú rečovými schopnosťami a dokonale ovládajú náuku populizmu, demagógie či dvojakého metra ich kariérny rast je zaručený. Aj keď ich zmysel pre spravodlivosť a zmysel pre vzorné chovanie sa neraz nachádzajú v suteréne charakterových priorít.
Navyše keď my, ktorí máme byť sami vedení, keďže sme duchom zjavne nezrelí, a tiež nepoučiteľní, si sami volíme svojich vodcov, môže to na politickej scéne a v krajine vyzerať inak ako to vyzerá?
Zrejme to tak má byť, že až na drobné výnimky nám predovšetkým vládnu táraji (kecálkovia), čo vedia najlepšie oblbnúť voličov. Myslím si, že tento fakt je ovocím nášho chcenia, keďže najčastejšie aj my sami vo všeobecnosti prehnane často tárame o nezmysloch a nepodstatných veciach, povrchne myslíme, zaujímame povrchné stanoviská k závažnám spoločenským otázkam a dokonca aj k základným otázkam týkajúcich sa ľudského bytia. Skutočný obrat pri tom môže nastať až vtedy, keď každý človek, alebo aspoň väčšina ľudí uskutočníme zmenu sami v sebe. Skôr nie. Žiaľ, súčasnosť nám naznačuje skôr opačnú tendenciu.
Na strane druhej je pochopiteľné, že demokracia ako štátna forma predstavuje akýsi vývoj, aj keď vynútený. Veď tisícročia samovládcovia rôzneho druhu, vrátane tých komunistických, zneužívali svoju moc, až ľudia stratili vieru v spravodlivé vykonávanie vysokého úradu.
Na záver by som parafrázoval jeden citát Herberta Vollmanna: Keď ľudstvo raz dosiahne stupeň, kedy duchovné blaho bude v ľudskom vývoji na rozhodujúcom mieste, potom ustane i boj, ktorý dnes vidíme predovšetkým na politickej scéne. Dnes na to môžeme pozerať len ako na nemožnosť, ale je dobré a užitočné zaoberať sa týmto dianím hoci „len“ v myšlienkach. Veď i myšlienky majú svoj účinok a kliesnia cestu do novej doby, ktorá sa mocne ohlasuje.
