Božia láska je zjavne iná ako učia cirkvi, alebo za akú ju chcú považovať ľudia. Aký dôkaz je ešte potrebný k tomu, aby sme videli, aká falošná je viera zakladajúca si na tom, že Ježišovou smrťou na kríži došlo k zmiereniu medzi Bohom a ľudstvom? Tým ľudstvom, ktoré až na výnimky, neprijalo jeho Syna, dokonca ho surovo zavraždilo, ktoré ignorovalo božie zákony stvorenia pred jeho príchodom, počas jeho života, a aj po jeho zavraždení, ktoré si napokon ešte dovolilo označiť ako Božstvom chcené, alebo plánované. Nevaruje nás dostatočne ani katastrofa z Japonska jasne poukazujúca na to, že čo zasievame, zožíname my sami, nie náš Boh, a že je opovážlivosťou, ak nie rovno rúhaním, očakávať, že tento nám len tak bez ničoho môže odpúšťať naše previnenia proti jeho zákonom? To naozaj stále veríme tomu, že Boh nám môže odpustiť nie len na základe nášho polepšenia, ale aj na základe vraždy? Dokonca jeho Syna?!
My ľudia si božiu lásku predstavujeme ako najvyšší ideál, ale v skutočnosti v nej chceme vidieť iba zmäkčilosť. Nepriamo jej pripisujeme, že táto všetko strpí a všetko odpúšťa. Že je slabošská a povoľná, že si od nás nechá ľúbiť všetku drzosť a nevychovanosť. Vraj stačí len uveriť, resp. najdôležitejšie zo všetkého je uveriť, že Ježiš nás vykúpil z hriechov...
Podľa mnohých veriacich, povedané bez škrupulí, sa môžme previňovať viac menej beztrestne. Stačí, ak napokon urobíme radosť Bohu tým, že si v „pravej viere" dáme od neho všetko odpustiť. Ak by božia láska bola skutočne taká, ako si to možno väčšina z nás predstavuje, nebolo by utrpenia ani v Japonsku ani v iných kútoch sveta dnes, ani v minulosti.
Cirkvi tvrdia, že Boh všetko odpúšťa. Možno áno, ale sotva je to tak, že odpúšťa bez toho, aby sa človek sám polepšil, poznal Pravdu, vradil sa do zákonov stvorenia. Boh sotva odpúšťa bez predošlého odpykania, teda bez toho, aby sme si prežili svoje omyly, aby sme sa z prežitia poučili. Nič nás nemôže ochrániť pred definitívnym duchovným pádom lepšie ako vlastné skúsenosti z rán osudu, ktoré sú nám uštedrované ako napomenutia akonáhle sa odkloníme od vesmírnych zákonov. Ich pôsobenie nám bolo už neraz zvestovateľmi Pravdy ozrejmované, avšak my ich krivíme, alebo ignorujeme, lebo ak by sme to nerobili, museli by padnúť všetky tie mýty a dogmy na ktorých je postavená naša slepá viera, a to dopustiť nechceme. Radšej kráčame po širokej pohodlnej ceste, ukazovanej nám hlavne cirkvami, slepo veriac aj nemožnému, alebo, ak sme materialisti, radšej zatvárame oči pred všetkým, čo by nás mohlo vyrušiť z nášho materializmu a poukázať na našu duchovnú zodpovednosť.
V oboch prípadoch by pre nás malo byť pochopiteľné, že čím viac sa od vesmírnych zákonov odkláňame, alebo ideme proti nim, tým viac sme zraňovaní, aby sme mohli ešte zavčasu precitnúť. Je opovážlivé namýšľať si, že za našim utrpením, ktorému sme v tomto živote sami nedali príčinu, je Boh (ak sme veriaci), alebo, v tom lepšom prípade, že je za tým náhoda (ak sme materialisti). Len nie my sami. Je pohodlné veriť tomu, že za všetkým utrpením sú náhody, alebo božie skúšky len aby sme si nemuseli pripustiť, že máme čo odpykávať, vyrovnávať, učiť sa a nemuseli sa snažiť hľadať Pravdu o ktorej sa všetci domnievame, že sme ju už našli. Bez ohľadu na to, či sme materialisti alebo veriaci.
Pripisovať v slepej viere Bohu to, čo je v rozpore s jeho vôľou, jeho zákonmi, alebo pripisujúc mu, že bojuje za našu spásu nerešpektujúc pritom ani svoje zákony, len aby nám uštedril čestné miesto v raji, je do neba volajúce a vyžiada si to žiaľ ešte asi mnoho utrpenia, aby sme z toho veľkého omylu precitli. Nectime Boha tým, že sme schopní slepo uveriť všetkému z čoho máme mať výhody, aj keď je to v rozpore so zákonmi stvorenia, ktoré nám su ukradnuté.
Pred týmito vecami si zatvárame oči a uši a neraz v zábave ľahkomyseľne prechádzame cez všetky tie utrpenia, ktoré sa vo svete dejú; ak sa priamo nedotýkajú nás. Zďaleka nechcem, a ani na to nemám právo, posudzovať alebo súdiť tých, čo nedávno zahynuli pri zemetraseniach, resp. tvrdiť, že si to zaslúžili. Chcem len poukázať na to, že Božia láska je iná, ako učia cirkvi. Že je pevne spojená so spravodlivosťou. Kto to ako vníma je výsostne jeho vec, ale môj názor je taký, že náhody neexistujú, že všetko má svoju príčinu a že Spravodlivosť je najväčšou realitou. Len nesmie byť posudzovaná tak, ako sme na to boli doposiaľ zvyknutí: povrchne, bez znalosti toho, čo bolo pred tým, a čo bude po tom.
