Vianoce aj Silvestra chcem mať pokojné a radostné, ale ak musím, alebo mám reagovať na všetky tie „esemesky“, emaily, pokojné a radostné ich nemám,
vyrušujú ma - ak ich mám všetky čo len pootvárať, nieto ešte, ak nechcem byť formálny, na nich osobne reagovať, že: ďakujem Ti, Vám, a prajem takisto bla bla bla... Dá sa to samozrejme riešiť aj jedným klikom a vybaviť tak 50-tich ľudí naraz, ale nikdy som to nerobil, lebo je to absolútne neosobné. Považujem to dokonca za niečo urážlivé voči tým, ktorým sa naliňajkované vianočné alebo novoročné pozdravy, vytvorené niekým iným, posielajú. Nie, nechcem takto ani na Vianoce ani na Silvestra nikoho otravovať posielaním neosobných elektronických vianočných a novoročných fotografií s už vopred vytlačenými želaniami len aby som si splnil „povinnosť“, aby som nebol za čudáka, alebo neprajného.
Okrem toho: želať niekomu veľa zdravia, šťastia, atď. a pod. má aký význam? Zmení sa tým niečo? Veď každý človek má presne to, čo si sám želá, resp. to, čo sám na základe slobodnej vôle seje, zasieva - čo je v podstate to isté. Zákony stvorenia nám tak plnia iba naše želania, prinášajú nám presne tie plody, ktoré sme sami, či už vedome, alebo nevedome zasadili, či už sú to plody dobré, alebo zlé. V tom je prísna nezmeniteľná zákonitosť. Naše vianočné, novoročné ani narodeninové želania na pôsobení Božích zákonov nezmenia ani to najmenšie; aj keď si samozrejme každý o tom môže myslieť čo len chce. To, ako vyzerá naše súčasné bytie, to nie je výsledkom náhody ani ľubovôle Stvoriteľa; ako si vo všeobecnosti myslíme (keďže sme si zvykli posudzovať Božiu spravodlivosť len na základe veľmi krátkeho, veľmi obmedzeného časového úseku ľudského bytia, ktorým je náš terajší pozemský život). Ľubovôľa Stvoriteľa neexistuje, aj keď ľubovôľu by sme mu tak radi a často pripisovali, alebo nepriamo pripisujeme, lebo je jednoduchšie naše nezdary, omyly a zlú siatbu hodiť na zodpovednosť, na plecia niekomu inému. A prečo nie rovno Bohu, že? V celom stvorení vládnu prísne zákonitosti, ktoré môžeme pozorovať nielen vo vesmíre, v astronómii, v prírode, ale dokonca aj v našich telách, a vedci dokonca aj v jednotlivých bunkách našich organizmov. Úplne zadubene nechceme tieto zákonitosti vidieť len v našich osudoch, ak sa tieto nevyvíjajú priaznivo. Lebo je nám to tak pohodlnejšie. Samozrejme, nie malou mierou sa pod to podpisuje jednak nesprávna náboženská a jednak aj materialistická výchova, ktorými sme poznačení. A tak Ježišovo: „Čo človek zasieva, to aj zožne!“ si kresťanské cirkvi a následne veriaci upravili na: „Boh nás tak miluje, že namiesto nás – vinníkov, je schopný nechať potrestať, a to nie hocijako, ale smrťou na kríži, dokonca aj svojho Syna, aby tak naše hriechy jednoducho prešli na Božstvo!“... To už je naozaj silná káva a známka extrémneho rúhačstva; zvlášť ak sa chce schovávať za náboženskú pokoru.
Pôsobenie Zákonov stvorenia dáva každému človeku nie len to, čo sám zasieval a zasieva, ale zároveň mu dáva aj presne to, čo človek potrebuje k svojmu duchovnému vývoju, teda k tomu, na čo sem, tu na Zem, prišiel; aj keď neraz ide o strádanie niečoho. V tom sa odzrkadľuje aj Láska Stvoriteľa. Pravá láska hľadí, resp. dbá na to, čo človeku prospieva duchovne; bez ohľadu na to, či sa to človeku páči alebo nie. Ak mám byť úprimný, tak nebudem človeku, ktorý si neváži svoje zdravie, želať veľa zdravia. Načo? Aby mohol ľahšie pokračovať v nesprávnom konaní? Samozrejme, nebudem mu želať ani stratu ani zhoršenie zdravia, ale budem mu želať poznanie. A poznanie Vôle Božej, čo je to isté ako poznanie Zákonov stvorenia, to je to najpodstatnejšie, čo sa tu v pozemskom živote, alebo v jednotlivých pozemských životoch, máme, alebo dokonca musíme učiť - ak pôsobením týchto zákonov nechceme byť zraňovaní, ale naopak - podporovaní.
Preto jediná správna modlitba nie je modlitba prosebná, ale ďakovná.
Toto dozaista poznal a krásne to aj vyjadril vo svojej piesni pán pesničkár a spevák – Karel Kryl vo svojej piesni Děkuji:
Stvořil Bůh, stvořil Bůh ratolest,
Bych mohl věnce vázat,
Děkuji, děkuji za bolest,
Jež učí mne se tázat,
Děkuji, děkuji za nezdar:
Jenž naučí mne píli,
Bych mohl, bych mohl přinést dar,
Byť nezbývalo síly,
Děkuji, děkuji, děkuji.
Děkuji, děkuji za slabost,
Jež pokoře mne učí,
Pokoře, pokoře pro radost,
Pokoře bez područí,
Děkuji, za slzy děkuji:
Ty naučí mne citu,
K živým, jež, k živým, jež žalují
A křičí po soucitu,
Děkuji, děkuji, děkuji.
Pro touhu, pro touhu po kráse
Děkuji za ošklivost,
Za to, že, za to, že utká se
Láska a nevraživost,
Pro sladkost, pro sladkost usnutí
Děkuji za únavu,
Děkuji za ohně vzplanutí...
