Tichá a Kôprová dolina ležia medzi najvyššími pohoriami Slovenska, teda medzi Východnými a Západnými Tatrami. Zrejme vďaka svojej polohe sa stali asi najväčšími príkladmi a pokladmi divokej prírody minimálne v Strednej Európe.
Zábery z článku boli urobené 8.5.2010, teda po 5-tich rokoch a 6-tich mesiacoch od veternej kalamity, ktorá v Tatrách "skosila" cca 12 tisíc ha lesa pozostávajúceho prevažne z monokultúr smreka, ktoré podľa lesníckych údajov tu predstavovali (až) 75,5% celkového objemu dreva. Zvyšok tvorili: smrekovec 8,2% a listnaté stromy spolu 7,8%.
Čo si tie lesy pamätám, z drvivej väčšiny to bola smreková, umelo vysadená, plantáž, nie lesy skutočného národného parku. Ich výsadba, pred cca 80 rokmi, bola v rozhodujúcej miere ovplyvnená ekonomicky.
A takto to vyzerá dnes tesne pred bránami do Tichej a Kôprovej doliny. V pozadí sú Nízke Tatry.
Neďaleko Troch studničiek, resp. Podkrivánska Poľana. V pozadí sú, takisto lesníkmi ťažko skúšané, Západné Tatry (tiež súčasť TANAP-u).
Vľavo od stredu je vstup do Tichej doliny.
Vyčistená, od "zbytočných stromov", stráň tzv. národného parku TANAP.
V čase keď sa robili zbierky na výsadbu tunajších nových lesných porastov som si myslel, že po piatich rokoch tie sadenice bude v Tatrách vidieť viac. Neviem kde sa na mnohých miestach podeli, či sa neujali, alebo či vôbec boli všade vysadené tak ako mali byť, alebo sa až tak veľmi nesadili vo viere, že sily prírody si poradia sami, aj keď ako podklad, resp. základ, či materiál pre ich prácu - mŕtve drevo - im tam človek nenechal takmer žiadne. Všetko sa "poctivo" speňažilo.
Umelé sadenice mi však v Tatrách až tak nechýbajú. Čo mi chýba, je časť mŕtvych stromov po kalamite, ktoré podľa odporúčaní Medzinárodnej únie na ochranu prírody (UICN) mali byť z 30% ponechané na mieste - pre lepšiu obnovu lesov, ako ničím nenahraditeľná investícia do budúceho zdravého lesa a prevencia pred eróziou pôdy.
Žiaľ nestalo sa tak. Lykožrút je v národnom parku stále veľkým strašiakom a pre väčšinu lesníkov nepriateľom číslo 1, a to dokonca aj v jeho prírodných rezerváciách, akou je aj Tichá dolina. Darmo, že filozofia národných parkov (nehovoriac o prírodných rezerváciách ktoré zakladajú ešte vyšší stupeň ochrany ako parky) pojem "nepriateľ" nepozná. Samozrejme, ak nepočítame človeka. Zúfalosť a márnosť boja proti lykožrútovi, najmä v takých miestach, kde monokultúry smreka pôvodne nerástli, potvrdzuje stav lesného hospodárenia napr. v Levočských vrchoch, kde, keďže nejde ani len o chránenú krajinnú oblasť, lesníkom tam nič nebráni používať v boji proti lykožrútovi aj tie najdrsnejšie zbrane. Nepomáha. A podobne je tomu aj v neďalekej Spišskej Magure.
Ak by človek bol voči lesom viac ohľaduplný, napr. vhodnou (nie len ekonomicky motivovanou) výsadbou, ponechávaním časti mŕtvého dreva v lese a pod., prírodné kalamity by sa vo všeobecnosti neprejavovali v tak veľkom rozsahu, lebo lesy by boli o dosť odolnejšie. A zachytávali by aj viac vody.
Tesne pred "bránou" do Tichej doliny - To, čo sa dalo po veternej kalamite speňažiť, to bolo do posledného väčšieho kusu drevnej hmoty lesníkmi z parku vyvezené, ako pre prírodu v úvodzovkách "nepotrebné"...; ale za to celkom dobre speňažiteľné. Nechať lesu nejaké to mŕtve drevo ako budúcu investíciu do zdravého odolného lesa??? Nebláznite. Priority sú iné.
Lesy, ktoré sa ochranárom podarilo v Tichej dolina zachrániť pred lesníckymi nájazdmi, pred ich dôkladným vyčistením lesa od, v úvodzovkách "zbytočných", mŕtvych stromov.
Opúšťame Tichú dolinu a fotíme nadšencov divokej vody na rieke Belá, ktorá je zlúčením Tichého a Kôprového potoka.
Súvisiace články:
http://burkert.blog.sme.sk/c/206773/Ani-v-USA-nie-je-lykozrut-nepriatelom.html
http://burkert.blog.sme.sk/c/217136/Kto-viac-kosi-nase-lesy-vichrica-ci-clovek.html
