Potulky XXXIII - Blatnická dolina, čarovný Turiec

           ...niekedy si len tak sadnúť na lávku cez potok, spustiť bosé nohy nad skáčuce studené vlny, hojdať nimi a prstami chytať vystreknuté, lesknúce sa kvapky vo vzduchu. Sedieť na tej lávke a pozerať do spenenej riavy, ktorá sa prevaľuje s hlukom cez skaliská a vlečie so sebou úlomky  z hôr z vysoka. Vlečie ich so sebou, obrusuje a potom niekde inde, dole, tam kde sa už trochu upokojí, uloží tie kamienky už vyhladené na svoje brehy....niekedy si len tak prejsť tým potokom, ľadovým ako práve rozpustené ľadovce, ľadovým tak, že máte pocit, že vám to láme kosti v nohách, ale neviete z neho vyjsť von. Skáčete po hladkých, slizkých skalách s roztiahnutými rukami ako povrazolezec až k brehu. A na ňom, už prehriatom ešte dlho máte pocit, že vám po nohách lozia tisíce mravcov. Ale potom, keď sa už aj ony prehrejú, pocítia nesmiernu mäkkosť tráv okolo potoka, tráv pod obrovskými lopúchmi. Ľahnite si do tých lopúchov, pod tie lopúchy. Uzavrie sa nad vami klenba zelených listov a len sem tam sa urputne prebíjajú lúče slnka. A keď tam tak ležíte, ste akoby v úplne inom svete. Odrazu sa stonky lopúchov zdajú ako kmene stromov a ich listy ako koruny a pod nimi sa odohráva iný život, život inej planéty. Svet vidíte očami drobného hmyzu, ktorý okolo vás, nad vami i pod vami prebieha, zaniká a vzniká osvetlený prapodivným zeleným svetlom. A možno jediné čo vás spája s tou starou planétou nad zelenou klenbou sú podmanivé vône. Mámivé, zvodné vône Blatnickej doliny. Hrdokrásnej i kolosálnej, velebnej i vznešenej Blatnickej doliny na Turci.

           Pri pomníku Slovenského národného povstania v Blatnici sme zapálili sviečku, pridali k ostatným medzi živými i umelými kvetmi. Deti, ktoré práve vyšli z doliny sa fotili pri guľomete pred pamätníkom. Boli veselé, šantili a asi už aj zabudli na únavu z túry. Mali by stále ostať veselé...V bazéne za pamätníkom, už na začiatku Blatnickej doliny sme stále obdivovali množstvo rýb. Teraz nebolo čo. Ani rozpadávajúci prírodný amfiteáter, kde si živí pripomínali aspoň raz v roku tých, ktorí tu našli svoj hrob sme neobdivovali. Našťastie príroda tejto impozantnej doliny nahradí, ošetrí a prekryje. Po ceste objavujeme nové môstiky, lávky cez Blatnický potok a mne nedá, tak ako po každý raz ľahnúť na jeho breh a napiť sa studenej vody. Musím sa zvítať.

         Všade je ešte jar, svieža svetlá zeleň mladých výhonkov smrekov, jedlí a mladých lístkov mohutných bukov vystupuje do výšin skál vápencov a dolomitov, ktoré sa tiahnú po stranách celej doliny. Nie, nie je to nijako náročný výstup, skôr prechádzka nádherou. Po chodníku, ktorý sleduje koryto potoka, chodníku presýtenom vôňami kvitnúcich zvončekov, astry alpínskej, vemenníka, horčinky, mäty, papradí a všadeprítomných obrovských lopúchov. Motýle, ktoré tu poletujú chvíľu podozrievame, že sú nasadené horskou službou aby nás sprevádzali. Kdesi v strede doliny je upravený prameň s úžasnou studenou vodou, pekné kryté sedenie a tak miesto na oddych. Na potoku sa otáčajú lopatky dreveného mlynčeka, ktorý tu vyrobil a umiestnil niekto, komu nedá aby po sebe nezanechal niečo pekné a dobré aj pre iných. Sedíme na lávke cez ten potok a hinčujeme nohami nad jeho hladinou v rytme otáčania sa mlynčeka. Voda prenádherne chladí a nám sa nechce odísť. Len mámenie ďalších opojností za najbližšou zákrutou a ďalšou jedľou nás vábi ďalej dolinou krás až na jej koniec, ktorý prechádza do chodníka stúpajúceho zelenou značkou na Kráľovu studňu. Náš priateľ Áres sa vrhá pri každej príležitosti do chladivej vody a potom sa dlho blažene váľa v neodolateľných vôňach trávy.

       Napriek tomu, že Blatnickú dolinu sme prešli už mnoho krát, po každý raz v nej nachádzame nádhernosti a nové krásna. V každom období, Blatnická dolina na našom nádhernom Turci...   

 text, foto © Peter Krivda Soliwarski