Potulky CCIII - Lentini, alebo Tam za múrom je Etna.

...tak sme si na chvíľočku sadli na kávu pred malou kaviarničkou, na Piazza Duomo. Na námestí, ktoré je akýmsi centrom stretávania sa a hlavne odtiaľ sme mali ako na dlani monumentalitu barokovej pompéznosti Chiesa madre...

Keď kvitnú pomarančovníky a citrónovníky a keď dozrievajú pomaranče a citróny, je čarovné sadnúť si do citrusového sadu a nasávať tú úchvatnosť aj do zásoby. Kamenný domček v ktorom sme bývali na okraji mesta Lentini, stál uprostred takéhoto sadu a bol naplnený vôňami ako flakón s citrusovým parfumom. A naša malá požičaná Lancia, ktorú sme každý podvečer, keď sme sa vrátili z Potuliek, zaparkovali pred domčekom, naša malá modrá Lancia nasávala vône citrusového sadu celú noc, aby sme sa v nich mohli nasledujúci deň kúpať počas celej cesty za krásnom. Pozemok na ktorom stál náš, prenajatý domček, bol obohnaný kamenným múrikom a za tým múrikom boli ďalšie citrusové sady s kamennými domčekmi a ešte trochu ďalej mesto Lentini.

A za tým mestom a jazerom Lentini a ešte ďalej nad tým všetkým tróni Etna. Možno hrozivá, tajomná, mohutná s vrcholom buď zahaleným do bieleho oparu, alebo vypúšťajúca biele obláčiky. Sopka, ktorá nás lákala, ale aj vzbudzovala rešpekt. Sopka, ktorá počas vekov zmietla zo svojich svahov množstvo civilizácii a prijala ďalšie, ktoré sa tu usadili. Každé ráno som sa na ňu pozeral pomedzi koruny pomarančovníkov, ponad kamenný múrik, ako vychádzalo slnko a každý podvečer sme sledovali meniace sa farby pri jeho západe. Fascinujúci pohľad, jeden z tých, ktoré lákajú ,vábia, mámia generácie cestovateľov, tulákov, aby prekročili tú pomyselnú hranicu záhadnosti, nedosiahnuteľnosti a tajuplnosti. V ranej mladosti som cestoval riadkami s Richardom Halliburtonom, alebo v „Tatrovke“ s J. Hanzelkom a M. Zikmundom.

V rodičovskej knižnici sa našlo viac prameňov podnecujúcich k snívaniu. Tak som si teraz spomenul na Hanzelkovu a Zikmundovu „Tam za řekou je Argentína“. Preto „Tam za múrom je Etna“. Ale aby sme sa k nej dostali, museli sme najprv prepátrať uličky a námestia Lentini. Aj keď sa nám zo začiatku zdalo maličké, malé ani zďaleka nie je. Ani rozsahom, ani významom. A je čarovné svojou takou podvečernou ospalosťou menších mestečiek v ktorých keď slnko naznačí, že sa už začína poberať, na námestia a námestíčka povychádzajú domáci na dišputy. Postávajú v hlúčikoch, samozrejme zvlášť muži a zvlášť ženy. Vášnivo, alebo menej vášnivo riešia problémy celého sveta, ktoré nesú na svojom chrbte od rána.

Lentini, alebo predtým Leontini bolo založené v 7. storočí pred Kristom gréckymi kolonistami z Chalkidiki a Naxosu, ako jediná osada, ktorá sa nenachádzala na pobreží Sicílie. Zmocnili sa území, ktoré obývali italické kmene Siculov. Mesto v roku 494 podmanil tyran Hippokrates z Gely, ktorý postupne obsadzuje a spája východné a južné oblasti Sicílie a spojenectvom s Agrigentom vytvára najsilnejšiu a najvplyvnejšiu kolóniu Sicílie s hlavným mestom Gala a zomiera pri jednom z výbojov italických siculských kmeňov v roku 491 pred Kristom.

A tak sme si na chvíľočku sadli na kávu pred malou kaviarničkou, ako ináč, na Piazza Duomo. Na námestí, ktoré je akýmsi centrom stretávania sa a hlavne odtiaľ sme mali ako na dlani monumentalitu barokovej pompéznosti Chiesa madre Santa Maria la Cava e Sant'Alfio, Materského kostola Panny Márie z jaskyne zasväteného sv.  Alphiovi, Philadelphovi a Cyrinovi. Kostol, tak ako mnohé ďalšie na juhu Sicílie, bol postavený po ničivom zemetrasení koncom 17. storočia v roku 1693 Vincenzom Vellom z Malty v duchu tzv. Sicílskeho baroka s pôdorysom trojloďovej baziliky.

Aj napriek tomu, že oproti iným barokovým sakrálnym monumentálnostiam vo väčších mestách, ktoré boli postavené po spomínanom zemetrasení, môže táto bazilika pôsobiť predsa len takým možno periférnym dojmom. Keď sme vnímali túto úžasnú stavbu so všetkými súvislosťami vzťahu s okolím celého námestia, jeho ešte stále sa skvejúcimi „palazzo“, pôsobí tak, ako jej to bolo dané, „som tu aby si padol na kolená, som tu, aby si sa mi klaňal, som tú a bezo mňa niet Piazza Duomo ani Lentini.

Káva bola vynikajúca a neodolali sme ani „sicilian arancini“, lebo ako Inguśa hovorila, keď to vychvaľuje komisár Montalbáno, musíme to poznať. S troškou romantična zapadajúceho slnka, ktorého lúče sa ešte predierali úzkymi uličkami Lentini, svojím nízkym svetlom láskavo zakrývalo už trošku rany ošumelosti, kedysi impozantných mestských domov. V kaviarňach a baroch sa rozsvecovali svetlá. Ešte zmrzlináreň. Sicílska je vraj iná ako „talianska“......

 text, foto © Peter Krivda Soliwarski