Nedávno som si pozrel historický film, absurdnú komédiu a vlastne zároveň drámu z Anglicka 18. storočia Favoritka. Nechcem sa tu rozpisovať o samotnom filme, ale kto nemá rád spoilery, tak nech teda nečíta.
I keď teda, odhalím toho z deja beztak dosť málo.
Celý film je vlastne glosou na pokrivenosť ľudskej morálky a deformácie ľudskej spoločnosti na základe vypočítavosti a manipulácie. A veľmi dobre pointu filmu vystihuje aj záverečná scéna.
A teraz by som možno mal dať aj špeciálny spoiler na erotiku. Pretože v tejto scéne kráľovnej hlavná služobníčka Abigail (Emma Stone) odpovie na žiadosť psychicky labilnej kráľovnej (Olivia Colman) o masáž tak, že ju začne "prstovať". Kráľovná sa oprie o stenu a aby nespadla, chytí sa Abigailiných dlhých vlasov. Abigail zatiaľ vykonáva svoje rytmické pohyby, kým kľačí pri kráľovnej.
Čo nám už len táto samotná scéna hovorí? Kráľovná je hlavou anglickej monarchie, ktorej sa klania každý Brit od dieťaťa až po starca nad hrobom. Abigail je jej "top" dvorná dáma. Skrátka, výkvet spoločnosti, elita všetkých elít! Avšak už z daného obrazu vidíme, že situácia je vlastne úplne iná. Dve dámy sa istým spôsobom prezentujú verejnosti - a už úplne niečím iným sú v skutočnosti. Kráľovná je zdeptaná, zmanipulovaná a detinská žena a "dôstojnosť" šľachtičnej je z uvedenej scény tiež úplne poprená.
A moja pointa? No, nebudem to naťahovať dlho. Ale nie je toto vlastne obraz mnohých ľudí, ktorých poznáme aj osobne? Možno aj nás samých? Ktorí si nahovárame (-jú), aké máme funkcie a vysoké postavenie, akí sme (sú) uznávaní a pritom sme (sú) vlastne len úbohí a skôr na smiech, či v lepšom prípade na poľutovanie? Niekto sa možno hrdí akademickým titulom, manažérskou funkciou vo firme so zvučným menom, tým, s akými známymi ľuďmi sa stretáva... a skutočnosť je úplne iná a vo vnútri samotný ten človek o sebe pochybuje a cíti sa ponižovaný.
Ja neukazujem vonkoncom na nikoho prstom, toto je moja úvaha a zamyslenie nad spoločnosťou ako takou. Či už naše samotné ambície nie sú častokrát zle namierené a až to úsilie vyvinieme a dostaneme sa na dané "miesto", "funkciu", ilúzia nám spadne a nebudeme sa cítiť o moc lepšie.
Snaživosť určite nie je zlá vec. Ale čo, pokiaľ túto snaživosť uplatňujeme v spoločnosti osôb, ktoré sú skazené a nemorálne? Stojí to za to? Nebola by potom optimálna hoci aj nižšia spoločenská pozícia s menším príjmom, ale aspoň s dôstojnosťou?
Každopádne film určite odporúčam a možno si tam nájdete aj iné zaujímavé a dôležité pointy. A tiež sa zasmejete nad absurditami, ktoré sa istotne netýkajú len Anglicka 18. storočia, ale sú takpovediac všeľudské.
