Flamenco

Krása, atraktivita, zmyselnosť, mlčanie i radosť - to všetko v sebe ukrýva flamenco. Aj keď vzniklo v Andalúzii, dnes je symbolom celého Španielska a jeho kultúry, podobne ako býčie zápasy.

História flamenca sa ráta od 18. storočia, keď sa spojil pôvodný andalúzsky folklór s kultúrou juhošpanielskych Cigánov, ktorí prišli do Španielska v 15. storočí. Vznikol tak základ tanca, ktorý sa podobá dnešnému flamencu. Tento ohnivý tanec ovplyvnili mnohé kultúry - arabská, židovská, kresťanská, ale tá, ktorá všetko spojila a pridala aj svoj podiel, bola práve cigánska.

Spev, hudba, tanec
Pôvodne pozostávalo zo spevu, ktorý neskôr sprevádzala gitara, tlieskanie rúk a tanec. Flamenco má tri základné formy, z ktorých sa vyvinulo veľa menších. Najstaršia a najčistejšia sa nazýva jondo (hlboké). Z neho vychádzajú všetky ostatné formy. Je vážne a melancholické, vyjadruje najhlbšie emócie. Najľahšou a najveselšou formou je chico. Je živé a menej náročné. Je zmesou aj latinsko-amerických prvkov. Medzi jondo a chico je štýl - intermedio (stredné).
Hovorí sa, že gitara a tanec sa môžu spojiť aj bez piesne, tá však musí zniesť v srdci tanečníka. Speváci flamenca mali v Španielsku vždy veľkú úctu. Ich pôvodné texty piesní boli poznamenané chudobným prostredím cigánskych rodín a obsahovali najmä smutné témy - smrť, šialenstvo, nešťastnú lásku... Ako sprievodný nástroj slúži dodnes gitara.

Osobitý je aj tanec. Každý štýl má typické figúry, ktoré najlepšie vyjadrujú pocit tanečníka alebo tanečníčky. Hlavný dôraz sa kladie na hĺbku vyjadrenia pohybmi ramien, rúk a nôh. Veselšie tance sú dynamické. Okrem potlesku, zvuku kastanet a pokrikov sa tanečník sprevádza aj lúskaním prstov.

Každé stretnutie kultúr je sprevádzané zápasom, emóciami, objavovaním neznámeho a pri správnych podmienkach nasleduje synkréza a spontánny vznik nového. Stále rovnaký princíp, stále iný. Flamenco je stále žijúcim príkladom stretu troch hudobných kultúr: európskej, arabsko-perskej a indickej. Oblasť Andalúzia v južnom Španielsku poskytla vhodné podmienky a dala vyrásť osobitému umeleckému výrazu, ktorý vie byť v niektorých svojich vrcholných momentoch až takmer mystickou introspekciou. Pôvod a história Začiatkom pätnásteho storočia cigáni opúšťajú severnú oblasť dnešnej Indie. Prechádzajúc v dvoch vetvách, jedni cez strednú Európu, druhí cez Egypt a severnú Afriku, končia svoj exodus vo Francúzsku a Španielsku. Prvé záznamy o pobyte Cigánov (gitanos) v Španielsku pochádzajú z roku 1447. Cigáni prišli do Španielska v čase, keď moslimská pôda poskytovala výnimočne tolerantnú spoločnosť, v ktorej žili okrem kresťanov aj sefardskí Židia. Neskôr s príchodom katolíckych kráľov sa zmenili podmienky a začalo sa s vyháňaním Židov a moslimov. Cigánom bolo zakázané používať ich jazyk, pracovali v baniach ako robotníci a kováči. Žili väčšinou na juhu krajiny (Andalucía), v jaskyniach alebo v chudobných štvrtiach na perifériách mesta. Skupiny, ktoré spoločnosť neprijala, žili teda v izolácii zväčša veľmi ťažkým životom, no vytvorila sa takto veľmi špecifická a rôznorodá zmes ľudí. Práve tu sa začal proces vzniku flamenca.

Ranné flamenco tvoril spev (cante) a rytmické potlesky (palmas). Spev z tohto obdobia sa nazýva Cante jondo, ktorého korene niektorí zasadzujú až do indickej hudby. Cante jondo sú tie najpôvodnejšie a najvnútornejšie piesne, ktorých obsahom bolo väzenie, smrť, smútok, nešťastná láska a plač. Hlas vychádzal odkiaľsi zvnútra tela a obsahy zo zmietajúcej sa duše v emóciách. Básnik Federico García Lorca píše: "Cante jondo sa blíži vtáčiemu cvrlikaniu, kohútiemu spevu a prírodnej hudbe lesa a prameňa. Je to veľmi vzácny prípad prapôvodného spevu, najstaršieho v celej Európe, ktorý nesie vo svojich tónoch nahé a zimomriavkovité vzrušenie východných rás". Medzi prvé formy tohto spevu patrí siguiriya. Lorca ďalej píše: "Cigánský siguiriyas začína strašidelným výkrikom, ktorý pretína krajinu na dve ideálne pologule. Je to výkrik mŕtvych generácií, prenikavý žalostný spev nad zmiznutými storočiami, je to patetická evokácia lásky pod inými lunami a v iných končinách. Potom melodická fráza postupne otvára tajomstvo tónov a dobýva drahokam vzlyku, zvučnú slzu nad riekou hlasu. A žiadny Andalúzan nedokáže odolať vzrušujúcemu zmrazeniu, keď počuje ten výkrik, a žiadny krajový spev sa s ním nemôže zrovnávať čo do básnickej veľkosti a málokedy, veľmi zriedka sa podarí ľudskému duchu stvárniť takéto dielo." Pôvod názvu Nad pôvodom označenia flamenco sa dodnes vedú vášnivé diskusie. Existuje niekoľko teórií o pôvode tohto slova. Jedna tvrdí, že je to skomolenina arabského slova Felagmengu (Felag = utečenec, mengu = sedliak). Iná hovorí, že slovo pochádza z nesprávnej výslovnosti slova Flameante (horiaci) a bolo používané na vyjadrenie ohnivého charakteru hudby. Sú i teórie odvodené zo slova Flamencos (flámsky). Tu tento výraz označoval darebácke praktiky flámskych dvoranov, na základe čoho sa slovo stalo urážkou, ktorou neskôr nazývali Cigánov, ktorí viedli divoký život, či tých, ktorí spievali so vztýčeným postojom podobajúc sa na plameniakov (Flamencos = plameniak). Neuchopiteľné flamenco Pôvodné flamenco neexistovalo v písanej podobe. Je rovnako nekontrolovateľné ako neuchopiteľné a jeho stavba odporuje akejkoľvek logike západného sveta. Flamenco zdôrazňuje štvrť tóny, zatiaľ čo v západnej hudbe prevažujú celé tóny a pol tóny. Dôležitou jeho súčasťou ďalej je rytmus. Práve rytmus je akousi jeho zjednocujúcou líniou, ktorá potom poskytuje obrovský priestor pre improvizáciu a vyjavenie najhlbších emócií. Rytmus je vo flamencu organizovaný do pravidelných základných modelov compás, ktoré sa v skladbe neustále opakujú. Základný rytmus flamenca sa počíta na dvanásť základných dôb. To je však len základ, z ktorého sa odvíjajú nespočetné veľmi komplikované variácie. Najbežnejšie je zdôrazňovanie neprízvučnej doby (contratiempos), zdvojnásobovanie prízvuku na určitých dobách (redobles), či závery (cierres), pri ktorých sa vylúčia posledné dve doby a končí sa tak na desiatu. Táto zložitosť sa však dá paradoxne ľahko intuitívne pochopiť a ešte dnes ju zväčša práve cigánski tanečníci dokážu doviesť do absolútnej dokonalosti, kde už rytmus evokuje rituál šamana. Modernizácia Postupne sa k spevu a potleskom pridala gitara a tanec. Počas Zlatej éry (1869 - 1910) bolo flamenco rozvíjané v mnohých hudobných kaviarňach (cafés cantantes) až po svoju konečnú podobu. Vznikla forma Cante flamenco, ako mladší derivát od Cante jondo. Tvoria ho tanečnejšie piesne s ľahším obsahom. V rokoch 1910 - 1955 flamencový spev poznačila "ópera flamenca", ktorá do flamenca vniesla jednoduchší druh hudby, ako napr. fandangos a cantes de ida y vuelta, kde pri posledne menovanom sa ukázal juhoamerický vplyv. Od roku 1915 boli po celom svete organizované flamenco show. No nie každý bol očarený týmto vývojom a intelektuáli, ako napríklad Manuel de Falla zorganizovali v roku 1922 v Granade súťaž na podporu "autentického" Cante jondo. Po roku 1955 začali vznikať malé podniky tablaos. Vyrastali v nich interpréti, ktorých hra dosahovala majstrovskú úroveň. K ďalšiemu vývoju prispel i Antonio Gadés, ktorý flamenco pozdvihol na divadelnú a filmovú úroveň. Súčasné flamenco často vykazuje vplyvy ďalších hudobných žánrov, ako napríklad jazz, salsa, Bosa Nova... Zmenil sa tiež aj tanec, kde vznikol priestor pre sólové dráhy a nové štýly. Flamencová gitara, ktorá spočiatku len doprevádzala tanečníkov, sa stala dnes sólovým umeleckým druhom. Za priekopníka tohto vývoja môžeme označiť veľkého virtuóza Paca de Lucíu. Paco de Lucía ale vytvoril neľahkú cestu ďalšiemu vývoju, pretože jeho hra je sprevádzaná absolútnou technickou dokonalosťou...

Globalizácia Flamenco sa v posledných rokoch spopularizovalo až do takej miery, že už takmer všade na svete sa nachádzajú školy flamenca. Japonci s radosťou opúšťajú svoje minimalistické línie a neemotívne tváre, a masovo si platia turistické kurzy flamenca v Španielsku. Andalúzia si takto počas celého roka len bohato plní pokladnice príjmami z turistického ruchu. No dochádza k skomercionalizovaniu a hlboká pôvodnosť sa postupne akosi vytráca. Flamenco začína byť už len mnohokrát kopírované prázdne slovo, ktoré vyvoláva u veľkej časti dnešných rezervovaných kancelárskych pracovníkov predstavu aspoň krátkodobého emocionálneho uvoľnenia. Snažia sa relaxovať a na čas uniknúť každodennej jednostrannosti limitovaného správania tak, že si v poslednom čase radi vyhľadávajú na internete víkendové rýchlokurzy "horúceho a vášnivého" flamenca. Ibaže z bohatého a podivuhodného stromu andalúzskeho umenia takto stále rýchlejšie opadáva lístie a hniloba rýchlokurzov, teda povrchného nazerania na veci, postupne napáda neoceniteľné poklady minulých generácií. Flamenco strháva z našej tajomnej duše šat a vie byť jej dokonalým zrkadlom. Takáto verejná exhibícia duše ale popravde nie je ľahko počúvateľná. A tak flamenco, síce sa vďaka internetu a rýchlokurzom stáva vo svete čoraz obľúbenejším, stále viac necháva upadať do zabudnutia svoju skutočnú tvár. 

Dnes možno rozlišovať štyri hlavné kategórie flamenca podľa flamencológa Ricarda Moliny: 1.Siguiriyas: Tragický spev, vyjadrujúci zúfalú, hlbokú bolesť spôsobenú napríklad chorobou, smrťou alebo sklamanou láskou. Soleares: Trojveršové stopy, ktoré romanticky zachytávajú rôzne témy od lásky až k smrti. Mali by doprevádzať tanec a vyžadujú gitarový sprievod.

2.Tonás: Veľmi stará forma spevu, ktorá smutne vyjadruje život plný prenasledovania a väznenia, ako boli podobným ranám osudu vystavení andalúzski cigáni. Tonás tvorí základné piliere spevu flamenco. Tangos: Sviatočné, slávnostne spevy k tancu. Majú svoj vlastný rytmus doprevádzaný tlieskaním dlaní. Pomalší a ťažkopádnejší tangos sa nazývajú tientos. Druhy odvodené od základnej formy

3.Caňas: Spev arabského pôvodu, na dlhé roky zabudnutý. Dnes opäť ožíva ako sprievod tanca. Saetas: Náboženské spevy spievané v Andalúzii najviac pri procesoch, bez sprievodu gitary. Bulenías: Sviatočný spev, k nemu sa tlieska do rytmu.
Iné formy: polos, livianas, serranas, cantiňas, romances. Formy príbuzné s fandangom

4.Fandangos: V celom Španielsku rozšírená forma štvorveršia a päťveršia, ktoré sú prednášané bez zdôrazneného rytmu. Existujú ľudové fandangos, ktoré vznikli v istých miestach a oblastiach a sú udržiavané rovnako ako umelé fandangos. Malagueňas: Fandangos z Malagy, ktoré prešli zvláštnym vývojom k smutným náladovým spevom.

Jozef Kmeťo

Zdroj: Untitled Document

Gipsy Flamenco