My rómovia sme zvláštny národ... Myslíme si, že sme lepší ľudia, ako napríklad majorita, ale to tak vôbec nie je... Niekedy mám pocit, že láska v srdci nám v mnohých prípadoch chýba...
Do sveta kričíme, pozrite sa na naše krvácajúce srdcia, na naše cigánske srdcia, ktoré sú lepšie ako tie vaše.... No je to len klam, a akési romantické videnie samých seba...
Niekoľko tisíc rómských detí v Čechách a na Slovensku sú v detských domovoch, mnoho z týchto detí nikdy nepocítili čo je materinské pohladenie, čo je dotyk matky, čo je láskavé slovo otca s prísnym pohľadom, ak dieťa niečo urobí zle... Tieto deti sú od narodenia v dojčenských ústavoch, sami sa učia chodiť bez opory matky, či otca, v chorobe sú často krát samé, bez pohladenia, iba pod dozorom opatrovateľky z detského domova.
Je to láska " cigánskeho" srdca? Nie to je naša hanba? Všetky tie deti sú našími sudcami a svedkami hanby... Kričia do sveta "pozrite sa cigáni, tu sú vaše deti, vaše cigánske deti"... kričia a odsudzujú nás...
Pracujem ako pokladník v supermarkete Billa, moja práca je zaujímavá, stretávam sa z rôznymi ľuďmi, aj s rómami. Mnoho týchto rómov chodí nakupovať základné potraviny, no raz prišla do obchodu rómska žena- matka, mala pri sebe malú asi 10 ročnú dcérku.... Bolo vidieť, že je to chudobná žena, ona aj dievča boli chudobno oblečené, otrhané, špinavé veci, vonku bolo teplo, bolo vidieť ako si prišli do Tatracentra, kde sídli aj naša predajňa, odpočinúť od tepla vonku a kúpiť si niečo na jedenie...
Táto rómska žena prišla k mojej pokladni, po tom čo ma uvidela, a opýtala sa " prosim vás, mám pri sebe dva gastro lístky a 6 eur bude mi to stačiť na nákup?" Keďže som nevedel čo chce kúpiť, odpovedal som," neviem čo chcete si kúpiť, ale na malý nákup to snáď bude stačiť..."
Asi po hodinke táto žena aj z dcérkou prišli k mojej pokladni platiť... Kúpila 1 chlieb, 6 jogurtov, 2 sladké rožky, a asi 10 dkg liptovskej salámy ( vyrobenej prevažne z múky). Keď prišlo k plateniu, vyšlo najavo, že má pri sebe dokopy 6 eur, a nákup bol za 7 eur aj 70 centov... Malej sa zaleskli oči, lebo to vyzeralo, že bude musieť niečo z nákupu vrátiť späť, v očiach matky som uvidel hanbu, že nemá dostatok peňazí na zaplatenie, a tak som ten zostatok sumy zaplatil za túto ženu ja....
Po tom, čo som zaplatil ten zostatok, mi žena povedala, "ďakujem Vám zo srdca, už sme nejedli 2 dni... Dva dni chodíme po Bratislave, prišli sme z východu z Košíc, lebo som tam nemala robotu, a tak posledné peniaze sme dali na ubytovňu a to čo mi ostalo som teraz minula na jedenie..." V očiach som jej videl slzy, ešte raz poďakovala a odišla.
Ani som sa jej neopýtal, či má už prácu tu v Bratislave.... Od tej doby ubehlo už viac ako dva mesiace, a včera som ju opäť videl, usmiatú, upravenú, jej dcérku čisto oblečenú, nespoznal som ich, až keď sa mi pripomenula. "Prišla som Vám vrátiť 1,70 eur, ktoré ste za mňa vtedy zaplatili, pamätáte sa?" Bože, ostal som v šoku, je to tá ubytá preľaknutá žena? Bol som prekvapený a tento krát slzy do očí išli mne, keď som ich videl ako teraz dobre vyzerajú.
Táto žena, mimochodom Jarmilka, si v Bartislave našla prácu, pracuje ako pokladníčka v Tescu, jej dcérka chodí do školy a žijú svoj obyčajný život... Nezabudla mi ešte povedať, "nikdy nezabudnem na vás, ste milý človiečik".... A vtedy som si uvedomil... pred dvoma mesiacmi ju určite každý pri pohľade na ňu odsudzoval, "špinavá cigánka", atd... Ale tá "špinavá cigánka" dostala šancu a ona ju využila, dnes žije slušným životom. Prečo nás nie je viac, pýtam sa?!!
Aj keď prežívala jedno z najťažších dní svojho života, nedala svoju dcérku do detského domova, naopak išla a bojovala a dokázala to!!!
Bože, prečo nás nie je viac, ako táto žena, ktorá si dokázala vybojovať svoje miesto aj napriek osudu. A preto ako sa spieva v jednej piesni píšem, "Bože, nedaj láske zahynúť", ak ešte nejaká láska v nás ostala a v ľudoch ako je táto táto rómska žena, tú lásku chráň...
Jozef Kmeťo
