Exodus Atsínganoi, čo je grécke pomenovanie Cigánov, sa začal v 9. - 10. storočí n. l. z Radžasthánu v Indii a trval celé stáročia. Cigáni, dnes Rómovia, tvorili v krajinách, ktorými prechádzali, utláčanú kastu. Pečať menejcennosti im zostala dodnes.
ilustraené foto
Prvé sporadické správy o rómskych remeselníkoch, kováčoch a hudobníkoch na našom území sú zo 14. storočia zo Spiša, kde dostávali povolenia na usadenie. Kočujúci spôsob života a neprispôsobivosť tohto etnika sa pokúšala zmeniť už panovníčka Mária Terézia a jej syn Jozef II. tvrdými opatreniami, ktoré mali Rómov prinútiť usadiť sa a pracovať v poľnohospodárstve. Postupne vznikali rómske osady najmä na východe Slovenska a ich koncentrácia v tomto regióne pretrvala až do dnešných čias.
Úsilie bez výsledku
Približne dvanásťmiliónové etnikum dnes nájdeme rozptýlené na každom obývanom kontinente sveta, ale najviac v Európe, kde žije zhruba 8 miliónov Rómov. K rómskej menšine, ktorá dostala v ČSR štatút národnosti v roku 1918, sa na Slovensku štatisticky hlási iba necelých 90-tisíc obyvateľov, hoci odhady hovoria o počte 300- až 400-tisíc Rómov. Príčinou tohto stavu, že sa slovenskí Rómovia väčšinou hlásia k slovenskej a maďarskej národnosti, je pretrvávajúca kríza etnickej identity, ako aj nízka úroveň ich vzdelania. Odlišná kultúra, chudoba, otrasné podmienky života v rómskych osadách, neprispôsobivosť, zaostalosť a kriminalita spôsobujú sociálny dištanc a zlé vzťahy medzi Rómami a majoritnou populáciou. Tieto rozdiely a názory, že Rómovia sú príťažou pre spoločnosť, sa vo verejnosti nemenia minimálne od čias tereziánskych reforiem. Zápasí s nimi celá Európa, osobitne jej východná časť, kde žije najviac príslušníkov tohto etnika a kde je ich sociálny status najnižší.
Riešiť rómsky problém sa pokúša od roku 2005 skupina európskych socialistov, ktorá navrhuje preklasifikovať Rómov na „transnárodnú európsku komunitu" a prijať tzv. Európsku stratégiu riešenia rómskej otázky. Stalo sa tak po tom, čo sa Taliansko vyhrážalo kolektívnym vyhostením všetkých Rómov z krajiny. Akékoľvek úsilie európskych inštitúcií sa však v reálnom živote spolunažívania majoritných spoločností s rómskou minoritou míňa účinku. Na Slovensku je rómsky problém o to vypuklejší, že Rómovia si za socialistickej éry zvykli na paternalistický prístup, keď sa štát viac staral o ich materiálne potreby ako o výchovu. Okrem toho každý musel pracovať a nemalá časť Rómov prácu aspoň kamuflovala.
Peniaze pre tlčhubov
Dnešní slovenskí Rómovia tvoria nehomogénne etnikum, v ktorom stoja na najvyššom stupni antropologicky odlišní olašskí Rómovia. Medzi nimi a starousadlíkmi v zanedbaných osadách na Spiši a Zemplíne nie sú takmer nijaké kontakty, čo nie je dobré, pretože práve oni, tá vzdelanejšia a bohatšia vrstva Rómov by sa mohli stať prostredníkom medzietnickej komunikácie. A tak všetky stratégie doterajších slovenských vlád, rómski splnomocnenci pri Úrade vlády a všetky ich koncepcie vychádzajú skôr navnivoč ako na osoh. Rómsky problém nevyriešia eurofondy ani štátne peniaze, kým sa nepremyslí a nezačne prakticky riešiť otázka vzdelania alebo systematickej výchovy mladej rómskej generácie - od predškolských zariadení až po „dobrovoľne povinné" internátne školy a inštitút náhradného výživného ako sociálna ochrana pred úžerníkmi a alkoholickými sklonmi Rómov. Prirodzene, taký projekt chce legislatívnu odvahu na úrovni štátu a ochotu obcí viac pracovať s touto témou, ktorá nemôže časovo zahŕňať jedno volebné obdobie, ale celé desaťročia.
Europeniaze na riešenie rómskej otázky sa rozdeľujú neefektívne. Časť z nich mizne v prepadlisku rozličných ľudskoprávnych nadácií, ktorých predstavitelia sú platení za to, že kritizujú štát, a nie za vytváranie podmienok na prácu s marginalizovaným etnikom. Napokon v jednej televíznej besede to celkom otvorene priznal istý mladík z Nadácie Martina Šimečku. Mlátenie prázdnej slamy a platené verbálne ataky profesionálnych tlčhubov, ktorí obviňujú výkonnú moc a celú „bielu" spoločnosť z nepriateľstva proti Rómom, skôr brzdia snahu o zlepšenie pomerov vo vzťahu k Rómom, ako by im pomáhali. Nadácie a inštitúcie, zaoberajúce sa rómskou problematikou, zhltnú balíky peňazí bez najmenšieho efektu. Starostlivosť istej ženskej organizácie o rómsku komunitu sa prejavila napríklad tým, že jej členky učili rómske ženy variť a piecť ovocné koláče. Hlúposť nepozná hraníc. Bola to akcia ako vystrihnutá z čias socialistického formalizmu. Utratili sa peniaze na koláč pre Rómov, veď čo je na tom zlé? Lenže tie ľudskoprávne paničky sa nezamysleli nad tým, z čoho budú Rómky variť a piecť, keď koláč zjedia. Nuž, pošlú svoje deti kradnúť. Tak to robili predtým, tak to budú robiť aj potom. Peniaze na Rómov však nadácia vynaložila a pochválila sa dobrou akciou vo svojej správe. Európska byrokracia jej môže tlieskať.
Recept nemá nik
Recept na riešenie rómskej otázky neexistuje nikde a tým menej ho možno očakávať od mimovládnych organizácií. Recept či akokoľvek dobre pripravený koncept prichádzajúci zvonka neprinesie výsledky, pretože je pripravený od stola zväčša nerómskymi úradníkmi bez bližšej znalosti a pochopenia rómskej mentality. Obroda sa môže začať len zvnútra a k nej sa musia odhodlať samotní Rómovia, najmä ich inteligencia. Pohľad na rómsku inteligenciu je však z morálneho hľadiska žalostný. Početné rómske politické i nepolitické organizácie sú rozvadené, neschopné ťahať za jeden povraz, neschopné spoločnej akcie, bijú sa o kúsok koláča z dotácií. A tá podstatná časť rómskej populácie, žijúcej v osadách či na Luniku IX ich ani nepozná. Jednotlivé intelektuálske a poetické duše, akou bola Nerómka Daniela Hivešová, alebo jej nasledovníčka, rómska poetka a redaktorka Denisa Havrľová, sú osamelými hlasmi na duchovne vyprázdnenej púšti ľudského nezáujmu a egoizmu.
Krok za krokom
Pôvodne som chcel písať inak. O rómskej biede aj kriminalite, o strachu nerómskeho obyvateľstva žijúceho v susedstve cigánskych osád. O tom, aká vlna odporu a odsudzovania Slovákov by sa zdvihla v Európe, keby u nás prichádzalo k organizovaným vraždám Rómov tak ako v Maďarsku. O Šarišských Michaľanoch, Krompachoch a Kotlebovi, ktorý si chce na protirómskej vlne vybudovať politickú kariéru. O politikovi Palkovi, ktorý má rovnaké úmysly, len to robí inak, tak, že chce zverejňovať štatistiku rómskej kriminality. O tom, že jeho požiadavka je nezmyslom, lebo každý vie, aká je kriminalita Rómov. Je vysoká, vyššia ako u majoritnej časti spoločnosti. Štatistiky existujú, sú prístupné od roku 1989 a každoročne sa pohybujú na úrovni od 18 do 29 percent podielu Rómov na celkovej kriminalite. Chcel som písať o nepochopiteľnej neprispôsobivosti jedného rozptýleného etnika, o vzájomnej intolerancii, ktorú nepreklenuli ani stáročia života vedľa seba. Vyšla mi z toho len naša (a nielen naša) neschopnosť. Na tom, že na Slovensku budú žiť a rodiť sa Rómovia, ktorí svoj zlý zdravotný stav a vyššiu úmrtnosť prekrývajú nevedomky, teda živelne vyššou natalitou, sa nič nezmení. Veľa sa nezmení ani na našich postojoch k Rómom a, naopak, vzťah Rómov k nám. Z bludiska rómskeho problému nás nevyvedú peniaze, dotácie nadáciám ani negatívna či pozitívna diskriminácia. To všetko sú len hrivny vyhodené na predvolebný guláš.
Riešenia na spôsob amerických indiánskych rezervácií či belošská prevýchova austrálskych aborigénov sú hanbou civilizácie. Ani rómske getá v Európe nás nemôžu napĺňať pýchou. Musíme sa pripraviť na dlhú cestu, krok za krokom posúvať rómsky problém na plecia samotným Rómom. Nepôjde to bez pomoci rómskej inteligencie, bez odvahy vybočiť z normy. Ten rómsky príbeh je takmer nekonečný, a predsa musíme rozmýšľať o jeho konci.
Jozef Kmeto
