Mnohí komentátori mojich článkov, my vyčítajú, prečo nepíšem o deckých domovoch, plných rómskych detí... Ja sa samozrejme tejto témy nebojím, nakoniec i ja som z detského domova....
Áno, aj ja som z detského domova, a preto sa tejto témy, ako by si niektorí mysleli, nebojím... Ako 3 ročný chlapec som bol adoptovaný z detského domova Krásna Hôrka v Bratislave. Po mojom narodení, ma hneď moja biologická mama dala do detského domova, mala vtedy 16 rokov a podľa jej slov, to vtedy inak riešiť nevedela... Ja si však myslím, keby bola zodpovedná, tak dalšie deti, ktoré mala, boli ešte ďalšie štyri, by neskončili v deckom domove.
O tejto skutočnosti, že som adoptovaný, že nemám krv mojich adoptívnych rodičov, som dlho, až do mojich 33 rokov vôbec nevedel. Nepamätal som si. že i ja do svojich troch rokov, som vyrastal v detskom domove.
Keď som sa dozvedel, že som z detského domova, a že som bol adoptovaný, začal som po svojej biologickej rodine pátrať. Vypátral som svoju bilologickú matku a jednu svoju sestru, po smrti mojej adoptívnej mamy, som prostredníctvon Slovenskej Televízie a relácie Pošta pre Teba vyhľadal ešte jednu moju sestru, ktorá v súčastnosti žije v Rakúsku.
Viem, ešte o dvoch daľších sestrách, avšak neviem sa k ním dopracovať, pretože jedna bola taktiež adoptovaná ako ja a mala zmenené meno, a ďalšia sestra žije život, o ktorom by sa dalo povedať, život asociála, a preto sa priznám, ani jej spoločnosť nevyhľadávam....
Tu priznávam, že roky odlúčenia, nás súrodencov od seba sa podpísali svojim dielom skazy... Napriek tomu, že som chcel, aby sme sa my súrodenci stretávali a zameškané roky si nejakým spôsobom vynahradili, sa nestretlo s pozitívným ohlasom.... A tak napriek mojej úmornej snahe je naše spojenectvo mŕtve, vieme o sebe a to je asi tak všetko...
Z biologickou matkou sa nestretávam, lebo som mal iba jednu "mamu" a "otca"- mojich adoptívnych rodičov, ktorých považujem za svojich jediných.... Ako som už písal moji rodičia už nežijú, ale nosím ich meno, ktoré mi dali keď ma adoptovali a iné meno už nechcem....
Tu chcem ešte spomenúť, ako som na začiatok písal, o tejto téme sa nebojím písať, a preto môžem k tejto téme napísať následovné.
Áno je to tak, detské domovy sú plné rómskych detí... Je to veľmi smutné, že rómsky rodiča týchto detí sú nezodpovední k svojim deťom, nakoniec o tejto téme som sa nepriamo vyjadril v článku "Rómske deti a ich rodičia", a "Náš rómský život", v ktorých veľmi jasne píšem o strate materinských hodnôt takýchto rodičov...
Keby tí, ktorí tak horúčkovito komentujú moje články, dobre aj články čítali, vedeli by, že nebojím sa písať kriticky aj do radov nás rómov.... No niekedy mám pocit, že mojim horúčkovytím komentátorom chýba chcieť čítať články bez predsutkov.... Človek, ktorý číta moje články z predsutkom a názorom, ktorý má už vopred stanovený, je potom ťažké vysvetliť aj iné stanovisko. Takýto človek sa podobá na "koňa", ktorý ma klapky na očiach a iba cvála dopredu, ako spalšený, kým nenarazí....
No vráťme sa späť k téme... detské domovy sú plné rómskych detí, tento fakt nijakým spôsobom neposchybňujem.
To, čo však chcem napísať, je fakt, že o adopciu rómských detí je minimálny záujem zo strany nerómských rodičov...
Nakoniec i mňa si adopotovali rómsky rodičia, samozrejme tým nechcem povedať, že o rómske deti majú záujem len bezdetní rómsky rodičia.
Samotná adopcia dieťata je zdĺhavý biokratický proces, ktorý mnohé bezdetné páry nakoniec odradí, bez rozdielu národnosti týchto párov.
Pri samotnej adopcii dieťaťa si pár, ktorý chce dieťa adoptovať, hľadá dieťa, ktoré sa minimálne približuje k hodnotám adoptívneho páru, to znamená rasa, vzhľad, a v neposlednom rade, ak je to možne aj rodinné pomery, z ktorých dieťa pochádza.
Rómske deti do tejto škály výberu žiaľ nezapadajú, a to je aj fakt, že detské domovy sú plné romských deti...
S 50% adopcie, iba necelé 3% tvoria rómske deti - to je fakt pre tých, ktorí by to chceli spochybniť.
Ešte je tu inštitút náhradnej rodiny- dieťa je zverené do náhradnej rodiny, nejedná sa o klasickú adopciu, je to vlastne opak detského domova, i keď v konečnom dôsledku to svojim spôsobom detský domov je...
Profesionalny pestúnskí rodičia si zvyčajne do svojej opatery zoberú od 5 až do 15 detí, za ktoré dostavajú od štátu peniaze na chod pestúnskej rodiny. Profesionálny pestúnsky rodičia inú prácu už nevykonávaju, ich práca je opatera týchto detí.... Každý z týchto rodičov dostáva plat, ako profesionálny pestún, plus za každé dieťa dostávaju rodinné prídavky, ktoré sú však na inéj finačnej výške, ako prídavky iných normálnych rodín.
Eva Litavská spolupracovala na prieskume, ktorý zisťoval situáciu rómskych detí zverených do náhradných rodín v rokoch 1991 - 1996. V tomto období sa v náhradných rodinách - často v rómskych - ocitlo 250 rómskych detí z detských domovov v Košickom kraji. Podľa jej vyjadrenia sa deti v týchto rodinách majú výborne. A svoju úlohu zvládajú aj rodiny. Na rozdiel od nerómskych rodín, ktoré často musia vynaložiť veľa energie len na to, aby okoliu vysvetlili, prečo prijali do rodiny rómske dieťa, alebo na boj s predsudkami okolia.
Rodiny, ktoré sa chcú stať priateľskými rodinami pre deti v detských domovoch, musia podobne ako uchádzači o náhradné rodičovstvo - absolvovať prípravu. Pravda, je o niečo jednoduchšia...
Tu treba povedať ešte jednu vec, Na Slovensku žije v detských domovoch okolo 6.000 detí, z toho 4000 detí je rómskeho pôvodu, do adopcie sa dotane iba 3% týchto detí, ostatné deti ak majú štastie, sa dostanú do náhradnej rodiny... Pre tých, ktorí napriek tomu spochybňujú lásku rómských rodičov k svojim deťom, a opierajú sa o trvrdenie, že "detské domovy sú plné rómsky detí", chcem napísať, že napriek tomu to nie je celé rómske spoločenstvo v Čechách, či na Slovensku. Na Slovensku, i v Čechách žije približne jeden milión rómov, preto tvrdenie, že rómovia nemajú radi svoje deti, je pritiahnutné trošku za vlasy...
Áno, je tu fakt sociálného úpadku rómskych rodín, ale aj tá najchudobnejšia matka z geta svoje dieťa miluje, ak ten úpadok už nie je aj morálny.... Lebo sociálny úpadok je celkom niečo iné, ako morálny úpadok. Tam, kde sa pridruží aj morálny úpadok rodiny, musím s vami súhlasiť, že deti trpia a je potom lepšie, aby boli odobraté do detského domova.
Je smutné, že o adopciu rómskeho dieťaťa z detského domova je minimálny záujem, zo strany nerómskych párov, čo je aj v určitom ohľade normálne, predsudky sú silnejšie ako túžba týchto párov po dieťati... No najsmutnejšie je, že ani zo strany rómov, nebadať zvýšený záujem o tieto deti... Ale čo už, taký už je život...
Jozef Kmeťo
