Pre mňa sú deti tými vzácnymi bytosťami, ktoré si nás vybrali za rodičov, aby dali nášmu žitiu zmysel. Našou povinnosťou je dať im najesť, poučiť ich a potom im dať slobodu. Prečo je ale rozlúčka s nimi tak ťažká?
Máte deti? Malé alebo staršie? Alebo úplne dospelé a k tomu s vlastným názorom? Dúfam, že áno, pretože deti robia náš život šťastnejší a bohatší..... a naše konto vraj chudobnejšie J Toto nie je z mojej hlavy, ale musím s úsmevom súhlasiť. Pre mňa sú deti tými vzácnymi bytosťami, ktoré si nás vybrali za rodičov, aby dali nášmu žitiu zmysel. Našou povinnosťou je dať im najesť, poučiť ich a potom im dať slobodu. Prečo sú ale rozlúčky s nimi tak ťažké?
Moja mamka mi vždy hovorievala, že malé deti sú malé starosti a veľké deti veľké starosti. Dnes už viem, že mala i nemala pravdu. Pochopila som, že tie starosti, o ktorých hovorila, boli jej obavy, aby mi nič nechýbalo a aby sa mi nič nestalo. Milovala ma. No a ja som si so strachom dávala na seba pozor, aby ona nemala strach. Milovala som ju. Bolo to dávno, svet sa zmenil, my sa meníme, ale niečo akoby v nás stále zostávalo. Večná zodpovednosť a starosť o naše deti, ktorú si predávame ako podivné dedičstvo z pokolenia na pokolenie. Často si kladiem otázku, či som svojim deťom dala dosť lásky, dosť pozornosti a predovšetkým dosť vnútornej istoty a slobody. Často premýšľam o tom, ktorý balvan, zrodený z mojich zdedených strachov, si nesú nevedomky svojim životom. Premýšľam, koľkých okov sa raz budú musieť zbaviť tak, ako sa o to pokúšam dnes ja sama, silou vôle a novým poznaním. Viem, že strach je špatný radca a nielen pre rodičov.
Keby som bola bosorkou a mala tú moc, zbavila by som ľudí strachu a hlavne by som odstránila všetky dôvody, pre ktoré ho cítia. Možno preto, že im ho nanútili. Možno preto, že ich to tak naučili. Možno preto, že sa cítia sami. Možno preto, že si neveria a neveria si preto, že sa nemajú radi, pretože sa im nepodarilo splniť očakávanie druhých. Možno až príliš milujú a boja sa straty. Možno milujú málo. Možno je strach ich vítaným spoločníkom a zdôvodnením, prečo to či ono v ich živote nejde. Keby som vedela čarovať, dala by som všetkým rodičom a ich deťom vieru v seba a v anjelov, ktorí sú v nich i okolo nich, v dobrom i v zlom. Dala by som im schopnosť pochopiť a prijať, že všetko je tak ako má byť, že všetko má svoj dôvod a zmysel a preto sa netreba toľko báť.
Pred rokom som prestala zapínať televíziu, začala som čítať a postupne sa snažím z tejto hromady neprehľadných čriepkov poskladať taký obrázok seba a svojho života, ktorý by sa mi naozaj páčil. Život je najlepší učiteľ a ja sa snažím poučiť. Snažím sa zbavovať svojich strachov – o seba, o deti, o rodinu, o priateľov, o našu firmu, svet... ale je to dosť ťažké. Obavy sú ako magnet. :-)
Text pesničky Chýbanie som napísala asi pred piatimi rokmi v Chorvátsku a hudbu sme dali dohromady s Dankom Špinerom na jeseň minulého roku. V Chorvátsku sme boli na dovolenke s našimi priateľmi i s našimi dospelými deťmi. Môj 20-ročný syn si pobyt s nami naplánoval tak, že v polovine dovolenky sadol s dcérou mojich kamarátov do auta a vrátili sa domov. Na druhý deň totiž smeroval do Nemecka, aby si užil koncert jeho obľúbenej kapely. Iste si viete predstaviť, ako sme s kamarátkou vnímali tých jeho 1000 km za volantom na jeden záťah a ja, aby toho nebolo málo, ešte 1200 km krát dva na druhý deň. Vtedy by som ho bola najradšej zaškrtila a pristrihla mu krídla, ale nakoniec som jeho tvrdej hlave, ktorá odmietla prijať môj strach, popriala šťastnú cestu. Dnes viem, že mám doma dobrého šoféra a zodpovedného dospelého chlapa, ale vedieť to vtedy a viac mu veriť, mohla som si ušetriť poriadne nervy a dve bezsenné noci plné strachu. Po odchode našich detí zostalo v našej malej spoločnosti prázdno a ticho. Veselé bláznenie na tému „more po kolená“ skončilo a vrátila sa späť naša dôstojná rodičovská dospelosť. Ja i moja kamarátka sme prvýkrát v živote prežili to, čo nás v budúcnosti čaká a čo asi prežívajú všetky mamy na svete - dva pocity v jednom. Pocit nesebeckej materinskej lásky, prajúcej slobodu a rozlet krídlam mladosti a v tej láske hlboko zakotvený bolestný pocit prázdnoty a chýbania, ktorý sa nedá nikdy a ničím vyplniť. Život je rozťatý, keď si deti pripnú krídla a odletia... no tiež viem, že pokiaľ im ich nezlomíme, tak k nám zase s láskou priletia.
