Nezáleží na tom, čo žerieš, ale čo žerie teba

Váha alebo rovnováha? Všimla som si, že v poslednej dobe stále viacej ľudí rieši to, čo je, než to, čím je. Nemám na mysli čím je to, čo je, myslím kým je :-)

Vlastne myslím - nemyslím, úplne som sa do toho zamotala, ale verím, že viete, o čom hovorím. Dávame si pozor na to, čím kŕmime svoje telo a už menej na to, čím kŕmime svoju dušu. Myslím si, že v dnešnej dobe je oboje dôležité, pretože zdravé telo a v ňom zdravá a šťastná duša je základ kvalitného života, ktorý si všetci prajeme a určite aj zaslúžime. Iste mi dáte za pravdu, že všetko so všetkým súvisí a že najdôležitejšie zo všetkého je udržať si vnútornú rovnováhu.... a najťažšie?  Udržať si správnu váhu :-)

Logicky by sa dalo očakávať, že keď nás niečo zvnútra žerie, malo by z nás ubúdať, ale neplatí to všeobecne. Ja som napríklad ten typ, že keď ma niečo žerie, tak menej žeriem, a napriek tomu som každý deň priestorovo výraznejšia. Vidím to ako veľkú nespravodlivosť, pretože moja kamarátka, ktorú keď niečo žerie, tak žerie dvakrát toľko ako ja a za chvíľku sa mi začne doslova strácať pred očami. Nemyslím si, že je to spravodlivé, ale čo už s tým? Najlepšie bude zariadiť si to tak, aby nás nič nežralo. A ako sa to robí? Nebuďme za každú cenu príliš dobrí ľudia. Občas si aj povedzme, keď sa nám niečo nepáči a naučme sa hovoriť „nie“, keď niečo nechceme. Nemusíme sa každému a za každú cenu zavďačiť. Nemusíme dopriavať len druhým, občas môžeme aj sebe. Nie je treba si každého ochotne vypočuť a nechať do seba nasypať to, čo patrí do kontejneru. Nie je treba mlčať, len aby sme niekoho neurazili, aby sme ho nestratili. Nie je treba dávať iba zadarmo. Je treba uvedomiť si svoju hodnotu a verte mi, každý z nás ju má a je nevyčísliteľná. A keď si ju všetci uvedomíme a začneme sa sebavedomo, s láskou a s úsmevom dívať na seba a na okolitý svet, keď nás prestanú zožierať pochybnosti, rôzne očakávania, sklamania, hnevy, vnútorné bitky, neistota, nerozhodnosť, odkladanie,  bude nám naraz jedno, čo žerieme, pretože to bude z chuťou. Nielen k tomu jedlu, ale predovšetkým k nášmu životu.

Cez leto som bola v Paríži a tam ma nič nežralo. Zato ja som si dávala, čo sa do mňa vliezlo a je zvláštne, že ma to priestorovo vôbec nepoznamenalo. Teda poznamenalo, ale inak. Nikdy totiž nezabudnem na 7-chodovú večeru vo vyhlásenom ateliéri Pierra Sanga, popíjanie tých najlepších francúzskych archívnych vín – ku každému chodu iné, nikdy nezabudnem na kávičku v parížskej uličke, na pivo v kanadskej reštike oproti Louvru, na zmrzlinu v polievke, na chrumkavé bagetky, francúzsku paštétu, šunku a dokonalý syr k raňajkám, na rannú tržnicu plnú divov sveta, na 37 stupňovú vôňu  leta a tisíce schodov v parížskom metre. Nikdy nezabudnem na nočnú jazdu taxíkom, do ktorej nám tichučko spievala Edith Piaf. Je to paradox. Za cestovanie minieme dosť peňazí a napriek tomu sa domov vždy vraciame omnoho bohatší. 

Krásny adventný čas Vám prajem, milí priatelia a hlavne: nech Vás nikdy a nič nežerie. Zato vy si dajte, koľko sa hrdlu ráči a nech nechá tak, komu sa nepáči  :-)