Zabi, a nedaj sa zabiť./ 8. /

Slúžiť vo Wehrmachte na sklonku vojny a pritom mať šestnásť nebola bohvie ak výhra, hlavne ak vás nasadia priamo na frontovú líniu, ktorá sa síce nehýbe, ale nepriateľské letectvo panujúce nebu pri len trocha lepšom počasí dáva všetkým pozemným cieľom tvrdo pocítiť. Ale na druhej strane vždy lepšie, ako dopadli gardisti, ktorí nás doprevádzali transportom, keď sa ich veliteľ nemeckej posádky pýtal: " Sie sind Leute oder Tiere ? Wo ist eure Proviant? Wo ist Proviant diese Kinder Soldaten ? " Veliteľ gardistov najskôr prd rozumel, ale my všetkému . Aj keď sme všetci z transportu boli veľmi dobre stavaní, v skutočnosti musel byť na nás smutný pohľad. Vizáš, stádo ufúľancov, ktorí pred chvíľou vyliezli zo špinavej, smradľavej zemlianky a aj tak zapáchali. Nemecký plukovník postupne, ako prechádzal po jednotkách, ticho a popod fúz hrešil"Himmel Hergot, hmmm... solcher Junge.. " Pred celým transportom dal nastúpiť rotu gardistov a s okamžitou platnosťou ich posiela priamo do bojov na východný front. Mnohí ešte podgurážení z niekoľkodňového mulatčágu nechápu o čo sa jedná, ale keď im to z našej jednotky preložia, viacerí sa nezdržia.. a plačú. Veliteľ roty šípových krížov sa tváril nechápavo,v jeho hlave sa museli diať prečudesné orgie, najmä ak sa na neho zvýšeným hlasom oboril nemecký dôstojník :" Was ist das? Was ist das, Himmel hergott ? Das ist Soldaten? Fahrst zum Teufel ! ... tak sme mu to pretlmočili a robilo nám to dobre: " Ten front máte aj za to, ako ste s nami vyjebávali dlhé týždne, keď ste nás okrádali o proviant, o uniformy ,o spodné prádlo, o deky, mydlo a pokútne predávali za víno, pálenku, dobré žrádlo. Kopali ste do nás,nebolo sme pre vás ničím až dovtedy, kým sme sami nezjednali nápravu a rešpekt. Na chlapa ste si trúfali iba ak bol neozbrojený a aj to traja. Kto žije ako pes, musí zdochnúť, ako pes, a toto všetko vám patrí.

Thunderbolt P 47

Samozrejme,že veliteľ roty šípových krížov musel na túto situáciu zareagovať : " Testvérek ! Ezakibaszott germán kutya azt mondja,hogy nem megyunk haza ! Akeleti frontra vezényelnek bennunket, hogy mi védjuk meg akurva anyjuk ripagsos picsajat a ruszkik bunkó faszától. Hat úgy harcoljatok hogy megemlegessenek titeket. Hogy a magasságos ég szakadjon rájuk még mielott a marmaládéval bekent Hitler szalonna a torkukon akad ! "... iné sme ani nečakali, spŕška vulgárnosti a štipľavých nadáviek, ktoré maďarčina iba umocňuje, no priznať si chybu, jednoducho táto ľudská spodina to nemá vo zvyku .

Do môjho odchodu z domova som všetko vojnové dianie sledoval iba z diaľky, tak ako všetci. Ak bol niekto z dediny doma na dovolenke z východného frontu, čo skôr bolo výnimkou, až tu boli aké také správy, čo vlastne vojna je. Dnes som priamym účastníkom, síce nie v postavení frontových bojov, ako boli mnohí moji kamaráti v Rusku, ale postačuje chvíľka nepozornosti,zaváhania a je koniec.

Medzitým, ako major bol na rozkaze, ja a nemecký šofér sme naložili všetko potrebné pre mužstvo, oblečenie,mäsové a mnoho iných konzerv, bochníky chleba,zemiaky, cigarety a zapli za nákladné auto poľnú kuchyňu. Rozvidnievalo sa. Až teraz som videl skazu okolo. Rozstrieľané strechy,múry,okná domov, už popri ceste, ešte za rozbresku ma upútalo niekoľko vyhorených aut, to isté bolo aj v tomto malom mestečku. Na viacerých domoch boli vyvesené vlajky s červeným krížom.

Veliteľ sa zdržal, šoférovi som naznačil, že idem do kostola, na ktorom tiež boli zjavné stopy po leteckých útokoch. Nebol som fanaticky veriaci človek. Možno aj z toho dôvodu, že som vyrastal v obci,kde sídlil opát v jednom z najstarších kláštorov v Československu. Môj otec od mlada, tak ako väčšina obyvateľov, pracoval práve pre opátstvo , ktoré vlastnilo rozsiahle lesy, pozemky poľnohospodárskej pôdy ,jazerá ,ovocné sady, vinice, tehelňu, pílu, vodnú elektráreň, a k obrovským majetkom zamestnávali aj patričný počet ľudí, pričom ich aj celkom slušne platili. Zatiaľ, čo všade dookola šarapatila kríza, nezamestnanosť, chudoba, my sme si celkom slušne žili. A tu bol niekde začiatok vzťahu medzi nami obyčajnými ľuďmi a vzdelanými mníchmi. Hĺbku viery prenášali na nás cestou lásky k Bohu a nebolo to iba príležitostne, ale vždy a za každých okolností.   Nikdy sa nestalo, aby niekto hladoval alebo nemal pre svoje deti oblečenie, obutie, na toto bol opát a mnísi veľmi citlivý.  Pre mňa v tej dobe pripadala naša dedina a dolina, akýmsi rajom na zemi aj pričenením mníšskeho rádu, kde zbožne žili nielen katolíci s evanjelikmi, ale aj so židmi, kde nikto nikomu nevytýkal jeho národnosť, veď bodaj by, vždy tu vedľa seba bol Maďar a Slovák,Nemec, Rusín, a po potlačení bolševíckej republiky rád a etablovania sa nových československých úradov, aj vedľa Čechov, či už to boli učitelia, policajti, financi, vojaci.

Z mestečka sme sa pohli niečo po deviatej. Bolo slnečné ráno skoro bez obláčika, ukazoval sa pekný deň, čo znamenalo iba potiaže.

Jednotka aj napriek rannému zhonu okolo farmy, ale aj odchodu vojakov SS, ešte oddychovala.  Hluk nášho auta ich predsa len prebudil.  Vyliezali zo senníka jeden po druhom a vykladali potraviny,výstroj z korby. Iní zasa pripravovali poľnú kuchyňu, drevo na kúrenie a tak veľký dvor farmy ožil khaki farbou. Majiteľ, vysoký kostnatý chlap  niečo po šestedesiatke, dosť nepokojne sledoval tento veľký pohyb a snažil sa nášmu veliteľovi niečo vysvetliť, ale v podstate ani k tomu nedošlo, pretože zrazu bolo počuť hukot leteckých motorov a výkriky kamarátov : Nálet !