Druhá svetová vojna ma poznačila na celý život, ale nikdy som tento fakt nedal na sebe poznať . Počas totality som fakticky ani svoj príbeh nikomu nerozprával, až na moju najbližšiu rodinu . Aj napriek tomu sa moje pôsobenie v Nemecku objavilo v mojich osobných spisoch, takže v 1949 roku som narukoval do Československej armády ako vojak v pomocnom prápore, kde som slúžil bezo zbrane, nakoniec ma prevelili do ženijnej jednotky a na Šumave som budoval cestné komunikácie .
Nie, nesťažoval som sa. Veď nebolo prečo . Bol som mladý a plný elánu a keď som prekonal záver druhej svetovej vojny, pôsobenie v Československej ľudovej armáde bola prechádzka ružovou záhradou, i keď bolo to poriadne vymieľanie mozgov .
Je pravdou, že som mohol byť úplne inde, pretože som bol niekoľkonásobne pozvaný do USA, kde ma chceli moji americkí priatelia pozvať na trvalo . Ja som sľúbil, že sa pozriem domov a potom sa vrátim do Nemecka a pôjdem do USA, ale nikdy sa to už nestalo .
Ostali spomienky na celý život, či v dobrom, či v zlom . Ale postupne aj to zlé vybledlo, i keď vrásky ostali . Z mnohého, čo som zažil mi najviac utkveli v pamäti letecké nálety najmä na civilné obyvateľstvo .
Prvý veľký nálet som zažil hneď po príchode do Drážďan, kde som na vlastné oči videl, čo dokáže bombardovacie letectvo urobiť s mestom . Podobných náletov ťažkých bombardérov som videl ešte niekoľko, najmä keď som slúžil v okolí Mníchova.
Oveľa horšie nálety boli, keď útočili letecké tanky, Thunderbolty . Ale šťastie nám vždy žičilo a guľky, črepiny sa nám vyhýbali . A tak som šťastlivo prešiel celou tortúrou vojny bez zranení .
Dnes, keď nad tým všetkým premýšľam som unesený s akou bravúrnosťou som dokázal prekonať prekážky. Ako sa hovorí zvyk železná košeľa a my sme si zvykli na denno denné nebezpečenstvo vojny vo forme najmä náletov amerického letectva .
Šťastie nebolo iba v tom, že sa nám guľky vyhýbali, ale šťastie sme mali aj v nemeckom veliteľovi, majorovi, ktorý bol pre nás ako otec . Od počiatku nám dával najavo, že mu na nás záleží a nikdy nedopustil, aby sme boli posielaní do nebezpečných situácii, i keď sa stalo, že sme boli účastní náletu vždy doletel, čím dával najavo svoj strach o nás . Jednoducho bral nás ako deti, aj keď to nedával najavo . My sme sa vždy voči veliteľovi správali ako vojaci, ktorí svojho nadriadeného rešpektujú a tak to ostalo až do momentu, keď veliteľ zdupkal do Švajčiarska .
Nie, nedá sa zabudnúť na americký zajatecký zberný tábor, keď som nakoniec skončil na korbe plných mŕtvol a nebyť očú amerického vojaka, ktorý si všimol, že som pohol nohou a že som možno ešte nažive bol by som skončil v spoločnom hrobe pod kopou hliny . Ale toto mi nebolo súdené, ako aj mi nebolo súdené padnúť v boji .
Dočkal som sa konca vojny a pre Američanov som ešte robil ďalších osem mesiacov a potom už len sladký domov. Ten domov o ktorom som sníval viac ako rok .
Nikdy nezabudnem na mojich kamarátov v jednotke s ktorými som vo Wehrmachte slúžil päť mesiacov, nedá sa zabudnúť taktiež na veliteľa ako aj na amerických priateľov .
Som rád, že moje deti nevedeli a nevedia, čo je vojnové šialenstvo, som rád, že moja rodina žila a žije v mierových časoch a som rád, že som na tomto blogu cez môjho staršieho syna mohol vyrozprávať svoj životný príbeh. Ďakujem všetkým, ktorí sa ozvali a prejavili bližší záujem, ďakujem všetkým čitateľom, ako aj vedeniu blog.iDnes.cz.
