Už mi tá robota lezie na nervy . Ráno pred šiestou vyštartujem a večer o ôsmej som v tábore a stále to isté a dookola . Poslednú dobu rozvážame väčšinou iba potraviny, čo môjmu šoférovi celkom vyhovuje, pretože kšeft s liehovinami a cigaretami mu celkom dobre išiel a každý deň si niečo privyrobil, ale ja som už bol z toho všetkého znudený.
Najradšej by som bol doma. Jednoducho som mal toho všetkého plné zuby a nechcelo sa mi tu kvasiť ďalšiu zimu .
Ale čo som mohol urobiť, ako len trpezlivo čakať na termín prepustenia .
A tak mimo domova slávim už druhé Vianoce . No oslava ako oslava, deň pred Narodením Pána nám veliteľ oznámil, že po Novom roku sa ide domov a to už bol dôvod na oslavu a tešiť sa .
Viac ako rok som čakal na tento moment a dočkal som sa ho. Nezdržal som sa slz . Prežil som peklo spojeneckých, ale aj ruských náletov, ktoré dalo zabrať každému .
Mal som šťastie a vždy sa mi podarilo vyviaznuť bez ujmy na zdraví . Ale nielen mne aj mojim spoločníkom sa darilo a ako som sa po príchode domov dozvedel všetci z našej jednotky prežili, akurát jeden dostal tuberkulózu a dva roky na to zomrel .
Slúžil som v troch armádach - Maďarskej, Nemeckej, Americkej i keď to vždy bolo iba niekoľko týždňov, trikrát som menil vojenské označenie . I keď doma bolo doma, to jest služba v Maďarskej armáde, najlepšie bolo vo Wehrmachte a to už len z toho dôvodu, že tam slúžila celá naša jednotka a mohli sme sa jeden na druhého spoľahnúť, ale bolo aj kopec srandy .
Najnebezpečnejšia situácia v ktorej som sa ocitol bol moment, keď som bol na telefónnom stĺpe a na našu pozíciu útočili americké stíhačky, ale nemenej nebezpečným momentom bol útok ruských lietadiel na transport a náš vagón ostal ako rešeto, guľky okolo nás lietali ako osy, pričom nik z nás nemal ani škrabanec .
Vianoce ubehli a blížil sa deň môjho odchodu a nielen môjho, totiž v tento deň mal byť vypravený vlak niekoľko sto Maďarov a Rakušanov, pričom konečná vlaku mala byť v Komarome, teda iba mostom cez Dunaj a som doma na Slovensku .
Vyfasovali sme jedlo na tri dni a išlo sa . V Prvom vagóne bolo zo desať amerických vojakov ostatné vagóny sa naplnili Rakušanmi a Maďarmi . Z reči vyplynulo, že opustíme západnú zónu a vstúpime do východnej, ktorá patrí Rusom .
Rusov sme sa nebáli, veď sme bolo pod ochrannými krídlami Americkej armády, ale aj tak bol to taký nepríjemný pocit, pretože o Rusoch bolo známe, že sú veľmi tvrdí a hlavne nevyspytateľní .
A tá ich nevyspytateľnosť sa potvrdila hneď po príchode do ich zóny, keď sme museli čakať týždeň na parný rušeň.
Až po týždni nám ako tak pristavili parnú lokomotívu, ale to sme už boli niekoľko dní bez potravy, ktorú síce americký dôstojník pre nás žiadal, ale nedostali ju ani americkí vojaci .
Rusi mali vo všetkom obrovský bordel a všetko čo robili bolo chaotické, bez žiadnej organizácie práce . Dokonca, keď sme sa z vagónov dostali von, pretože potrebu sme museli vykonať, tak nás viackrát chceli zadržať, takže vždy museli zakročiť americkí vojaci .
Konečne po týždni sme z toho miesta pohli smer Viedeň a Budapešť .
Do Komaroma sme dorazili ráno o ôsmej hodine . Moje krásne Slovensko som mal na dohľad .
Na moste stál iba Československý vojak. Ukázal som mu americkú priepustku, iba zakrútil hlavou, aj tak jej nerozumel a vypýtal si cigaretu. Dal som celú krabičku Chestrfildiek a jedno mydlo, zaďakoval a poprial mi všetko dobré .
V Bratislave som musel čakať niekoľko hodín na vlak do Košíc . Doma som bol ráno. Rodičia aj celá rodina boli veľmi prekvapení, vraj z Červeného kríža im oznámili, že som mŕtvi, takže o to väčšia radosť .
Jediný kto sa ma nedočkal bola moja stará mamka. Zomrela v ten deň ako do dediny vstúpila Červená armáda, nakoniec ju aj pochovali do spoločného hrobu s ruskými vojakmi, pretože o dedinu stále prebiehali boje .
Turbína, kde som naposledy robil fakticky neexistovala, Nemci po ústupe z našej obce malú vodnú elektráreň vyhodili do vzduchu . Toto bola druhá najhoršia správa o ktorej som sa dozvedel .
Doma je len doma, mal som niečo zarobené, takže som mohol pár mesiacov oddychovať .
Spomienky a zasa spomienky. Aj po dlhých šesťdesiatich piatich rokoch sa strhávam zo sna, že som v palebnej pozícii a útočia na mňa nemecké tanky alebo zo vzduchu americké stíhačky, často vidím roztrhané telá deti a mladučká šestnásťročná zdravotníčka predo mnou tancuje iba s jednou rukou a druhú odtrhnutú mi ukazuje na zemi a prosí ma, aby som ju podal, že ona pôjde za lekárom... .
Čas zahladil stopy, ale vrásky ostali . Nikdy nezabudnem na mesiace december 1944 až január 1946 a na mojich priateľov z našej jednotky, ako aj na amerických priateľov .
