Zabi, a nedaj sa zabiť / 65. /

Dni doslovne leteli . Dodávky americkej pomoci nepoznali sviatky a tak som pracoval aj nedele. Obedovali sme spolu so šoférom a to vždy podľa toho, kde naše dodávky boli nasmerované, ale musím povedať, že vždy nás vítali veľmi srdečne a skoro všade sme sa aj mohli najesť.

Počas dodávok najmä potravín som sa dostal do jedného tábora, kde boli aj Maďari, čo ma veľmi zaujalo. Chlapci v mojom veku a starší boli väčšinou obsluhami protilietadlových diel . A tak som sa čo to dozvedel, ako sa mali počas pôsobenia v protilietadlových jednotkách .

Chlapci prešli presne tou istou tortúrou ako ja, keď najprv boli sústredení do zberných zajateckých táborov, kde si vytrpeli svoje a potom ich porozvážali do malých táborov . Ich oblečením boli nemecké uniformy, ktoré mi pripomínali nedávnu dobu, keď som slúžil vo Wehrmachte .

Bol som veľmi rád tomu, že som postretol rodákov a že som sa s nimi mohol trocha porozprávať . Ich zasa prekvapilo, že vidia Maďara v inom mundúre, ako je nemecký. Vyzvedali sa o všetkom, ale najmä ich zaujímalo, kde som slúžil a s kým .

Ťažko mi bolo vysvetľovať, prečo som skončil v americkej uniforme, ale napriek všetkému to pochopili. Každý má právo bojovať o svoj život, ako uzná za vhodné a ja som bojoval tak, že som skončil v americkej armáde, i keď po skončení vojny som bol donútený ubytovať sa v zajateckom tábore .

Všetko zlé je na niečo dobré a tak som sa v armáde naučil disciplínu, sebaovládanie, jazyk, niečo o technike, niečo o taktike boja, poznal som nové zbrane, ale najmä som si tam našiel kopec priateľov na ktorých bolo spoľahnutie po všetkých stránkach .

Pod dlhšom čase som bol šoférom pozvaný na americký film. Veľmi sa mi nechcelo. Predsa len moja angličtina tak akurát postačovala na základný dohovor a nie na celovečerný film. Ale išiel som .

Nakoniec z celého filmu mi utkvel na celý život Americký vojenský kinožurnál, ktorý bol z dvoch tretín venovaný židovskej otázke, kde plátnom prebehli hororové scény s tábormi smrti, kde vraj boli vraždení deti, ženy, starci a vraj ich boli desiatky tisíc .  Keby mi to niekto hovoril neveril by som. Ale ja som to videl na vlastné oči na filmovom plátne.

Leto prešlo ani som nezbadal . Moje šťastie bolo v tom, že som stále pracoval, takže to všetko rýchlo ubiehalo, ale večery boli dlhé. Samozrejme, že najradšej by som bol doma, ale čo som mohol urobiť, ako len trpezlivo čakať na deň môjo prepustenia . Aj som pravidelne chodil za veliteľom tábora a zisťoval, čo je nového, ale stále to bolo rovnaké : Pokrčenie ramenami a zamietavé stanovisko, vraj už čoskoro .  A toto som bol nútený počúvať osem mesiacov .

Sklady kde som pracoval boli obrovskými kolosmi so všetkým potrebným, tu sa nielen skladovalo, tu sa žilo, bývalo, jedlo, strážilo, autá tankovali palivá, jední nákladiaky materiál a potraviny dovážali, iné zasa odvážali. Bol tu permanentný pohyb všetkých a všetkého . Na vonkajšej rampe boli stabilne MPíci, ktorí námatkovo kontrolovali nielen autá, ale aj vojakov.

V žiadnom prípade sa nedalo každé nákladné auto dôsledne prekontrolovať, to by strašne zdržiavalo . A tak môj šofér už poznajúc, kto je na rampe vždy šlohol nejaký ten kartón cigariet alebo jednu dve fľaše Whisky . Ja by som si toto určte nedovolil, ale nejaká ta čokoláda a žuvačky by sa u mňa určite našli, ale nie kvôli predaju, ale kvôli deťom, ktorým som vždy a všade takto sladkosti nadeľoval .

V skladoch bolo všetko od ihly po nákladné autá a obrovské generátory na výrobu elektrického prúdu, od múky, pšenice, suchárov až po rôzne druhy mäsových konzerv o rôznych veľkostiach, od nožov k príborom, až po bajonety . Kto bol šikovný a na rampe sa dohodol s MPíkmi mohol zarobiť majlant, pretože to čo bolo v týchto skladoch, za rampou bolo vzácnosťou a platilo sa za to zlatom .

V tábore kde som bol nútený prespávať bola väčšina Maďarov, celkovo mal tábor asi dva a pol tisíc zajatcov . V stane a neskoršie v baraku sme boli všetko Maďari a postupne ako ubiehal čas aj moji kolegovia prejavili záujem pracovať pre Američanov, takže cestou dôstojníka v sklade som vybavil niekoľkým takúto možnosť , ako si prilepšiť .

Tábor, zo začiatku iba vojenské stany, sa rozrástol o drevené baráky bol ohradený pletivom a ostnatým drôtom, na každých sto metroch bola jedná veža so strážnym, na bráne boli dvaja vojaci . V podstate v tomto tábore strážni nemali problémy, pretože každý čakal na deň, kedy bude oznámené, že sa ide domov a fakticky v tomto tábore mal každý zabezpečenú stravu, lekársku starostlivosť, hygienu, bývanie, čo vonku za plotom sa nedalo povedať .