Mať šestnásť a byť pripravený zabíjať, pretože doba si to žiada nebola v žiadnom prípade výhra, ale bohužiaľ nás od dvanástich rokov učili všetko o zabíjaní, o vojenskej disciplíne, o zbraniach, o taktike a všetkému čo k vojne patrilo. Minimálne dva dni v týždni a štyri roky nám vtĺkali : " Zabi, a nedaj sa zabiť ! " Nezabiješ ty, zabijú teba, tvojich kamarátov a spolubojovníkov, vyzabíjajú ti celú rodinu, susedov a možno aj celú dedinu a to všetko iba kvôli tomu, že si zaváhal a nezabil . A tak v decembri 1944 s jediným vojenským označením, čapicou a odznakom levente, ma aj mojich kamarátov nahnali do dobytčieho vagóna a odlifrovali do Nemecka počítajúc so mnou, ako možným záchrancom, už pomaly v koncoch, ale stále kopajúcej Tretej ríše .
Kindersoldaten Wehrmacht / Bundesarchiv /
Ako prví začali páliť mínomety a ihneď prvým granátom zapálili nákladné auto, z ktorého povyskakovalo niekoľko vojakov z ktorých, ale trom horeli uniformy, no nemali čas si ich uhasiť, pretože guľomet a naše pušky to do nich pálili, takže nik nemal šancu prežiť.
No obrnené transportéry prerazili našu líniu a vojaci neďaleko kostola počas jazdy z nich povyskakovali, ale rovno našim strelcom na veži a guľometu v krčme . V priebehu ani nie niekoľkých sekúnd sa na zemi váľalo zo sedem tiel nemeckých vojakov, ostatní boli buď zranení a zbytok sa rozbehol po okolitých záhradách a rodinných domoch .
Z našej strany to bola perfektná pasca. Ale Nemci sa nevzdávali, dvaja zadným vchodom vbehli do hostinca a granátom nám zlikvidovali guľomet. Po krátkej chvíli sa v krčme k dvom nepriateľským vojakom pridalo ďalších päť a vzali nám jedného strelca na kostolnej veži.
A tak zbytok nemeckej jednotky sa usalašil v Gasthaus, ktorý bolo nutné dobiť. Nemci sa v žiadnom prípade nechceli vzdať, čoho dôkazom bolo to, že hostinskú vystrčili z hostinca nech si ide po svojom, pričom oni sa v dome zabarikádovali, spodné okná pozakládali nábytkom a stolmi a z vrchných okien strieľali na všetko živé alebo na všetko čo sa pohlo .
Veliteľ vedel, že toto je zapeklitá situácia a nechcel zbytočne riskovať životy svojich vojakov, veď už teraz mal troch mŕtvych a dvoch zranených, i keď druhá strana mala už dvadsať mŕtvych.
Čakalo sa, sem tam padol výstrel, ale ako my tak aj nepriateľ sa veľmi dobre kryl.
Ja som v tom čase bol pri mlyne alebo gátry a veliteľ bol odo mňa vzdialený asi sto metrov, ale vedel som jedno :
Potrebuje ma, pretože ja Nemčinu ovládam a niekto by mal tým Nemcom schovaných v hostinci povedať, že to nemá význam, to bolo po prvé a po druhé:
Z auta pri výbuchu granátu vybehol aj vojak z protitankovou strelou a druhý mal aj náhradne strely a obaja ležali mŕtvi iba pár metrov od nášho postavenia . Takže ak sa nebudú chcieť vzdať strely môžme použiť .
Tých sto metrov boli veľmi tvrdých, ale aj keď sa nepriateľ snažil netrafili ma. Srdce som mal až niekde v hrdle, ale kľučkovaním som Nemcov pomýlil až natoľko, že ma nevedeli zamerať .
Veliteľovi som tlmočil môj návrh a on so všetkým súhlasil.
A tak som zabárikadovaným Nemcom tlmočil naše ultimátum :" Nemá význam bojovať, ste obkľúčení a sme v presile. Vzdajte sa a bude s vam jednané ako s vojnovými zajatcami. Škoda každého života . Náš veliteľ vám dáva ultimátum pol hodinu, dovtedy vyhlasujeme kľud zbraniam . Ak sa rozhodnete vzdať vyveste v okne bielu vlajku . "
Medzitým dal veliteľ doniesť protitankové strely a v prípade, že sa nepriateľ nepoddá použijeme ich pri útoku na Gasthaus . Toto bola najlepšia voľba zo všetkých .
Presne po pol hodine sa v okne na prvom poschodí objavila biela vlajka a po krátkom čase z hostinca vyšlo sedem nemeckých vojakov s rukami nad hlavou .
Vojakov sme prešacovali, prikázal som im nech si sadnú pred hostinec a čakajú . Veliteľ si dal predvolať richtára a prikázal mu nech všetkých Nemeckých vojakov pochovajú .
V tomto boji sme stratili štyroch vojakov, traja mŕtvi a jeden ľahko zranený.
