Mal som rád nočné stráže, pretože som si mohol v samote prevetrať hlavu . Nie žeby som bol utiahnutý samotár, ale predsa len po určitom čase človek potreboval byť sám so sebou, tak aby vás nik nevyrušoval aby ste si mohli v kľude poukladať myšlienky a po prípade urobiť aj dôležité závery . Nepatril som medzi výrazne typy ľudí a zásadne som sa nikdy nehádal alebo nedohadoval, mal som rád každého, i keď boli v mojom okolí i takí ktorým som sa vyhýbal . Predsa len neboli sme všetci rovnakí.
Wehrmacht
Nakoniec z preskúmania samoty nebolo nič a my pochodujeme smer frontová línia .Velteľ pristal nato, že jeden deň oddychu postačuje a tak ráno za brieždenia sa poberáme svojou cestou, keď ešte predtým sa tábor posunul asi o dvadsaťpäť kilometrov na juhozápad smerom k Talianskym hraniciam .
Fakticky boli sme skoro na úrovni frontovej línie, ak sa vôbec obranné postavenie Nemcov tak dalo nazvať. Zo strany nepriateľa boli určité body odporu využité prírodnými danostiami terénu s viacerými priesmykmi, úzkymi dolinami, s veľmi dobrým prírodným krytom, kde niekoľko diel, ťažkých guľometov, mínometov a ani nie veľmi silná jednotka vedeli zastaviť postup celej armády.
Vedel som si predstaviť, keby u nás v našej doline prišlo k takej situácii, že taktiež malý oddiel by vedel zastaviť postup veľkej jednotky. Nemci nie nadarmo pomenovali Alpy nedobytnou pevnosťou. Nebyť letectva a dobrého počasia neviem, či by postup Američanov bol tak rýchly .
Nemci sa v tomto priestore frontu špacírovali, ako keby nebola vojna. Vysielali malé jednotky na záškodnicke akcie, ktoré amíkom robili obrovské problémy . Američania sa väčšinou šinuli po hlavných cestách a zatiaľ Nemci sa im dostávali za chrbát a zadné kolóny so zásobami a muníciou im po troche likvidovali, čo mnohokrát boli väčšie straty ako priamo na frontovej línii, kde pešiaci vždy počkali na letectvo, delostrelectvo , tanky a keď im tieto prečistli cestu až potom pokračovali v ceste .
Naša jednotka na Studabakeroch sa usadila asi päť kilometrov od frontovej línie a tentokrát sme mali za úlohu prešacovať okolité samoty, zruby,ale aj malé viesky roztrúsené na široko ďaleko, kde sa ťažkej technike iba ťažko terigalo a fakticky ani tam nebola potrebná, pretože bolo to mimo hlavného nášho postupu, ale presondovať terén a zistiť, či sa tam nachádza nepriateľ sa muselo previesť .
Podľa prieskumu sa na mnohých samotách a malých dedinách stále nachádza množstvo nepriateľských síl, ktoré môžu nášmu týlu narobiť obrovské problémy. A tu už bola naša úloha, ako vyčistiť okolité lesy, doliny od malých nemeckých jednotiek.
Cieľom našej cesty bola malá dedinka hlboko v lesoch. Presúvali sme sa asi tri kilometre . Bolo vlhké počasie, celú noc poprchávalo .
Dedina bola položená v úzkej doline, ktorou pretekal potok. V strede obce bolo poschodové stavanie, podľa všetkého to bol obchod s krčmou. Na konci dediny bol malý mlyn pravdepodobne s gátrom, pretože tam bolo množstvo drevnej guľatiny a neomietnutých dosiek.
Hneď na začiatku prístupovej cesty z lesa ležal v priekope s rozhodenými rukami americký vojak. Bol mŕtvy. Pri druhom dome na ceste ležali ďalší dvaja americkí vojaci a pri krčme jeden nemecký . Podľa všetkého to musel byť americký prieskum, ktorý natrafil na pripraveného nepriateľa .
V dvojiciach a trojiciach sa pomaly sunieme dedinou, pričom máme snahu nakuknúť aj do domov, ale tie sú všetky zamknuté . Pušky a samopale sú pripravene k streľbe a my sa kryjeme popri stavaniach postupujeme do stredu dediny .
Dedina mĺkva, bez živáčka. Traja skúšame dvere na krčme. Sú otvorené. Neveľká miestnosť s pultom je prázdna, ale po pár sekundách sa ukáže hostinská. Žena v strednom veku nás s nanúteným úsmevom srdečne víta :" Wilkomen sie bitte ! " Moja reakcia na krčmárku bola zákonitá : " Was ist passiert ? Wann ist es passiert ? "
Žena sa rozplakala :
" My sme to neboli, na tomto nemá účasť ani jeden z našej dediny, sme v tom nevinne. Vaši prišli z hora a práve v tom čase dorazili do dediny naši vojaci. Američania nemali šancu, padli do jedného. Nám dali príkaz všetkých pochovať. Vaši boli piati a náš jeden . Vojaci ktorí boli na motocykloch a dvoch obrnených transportéroch povedali, že sa ešte vrátia. Stálo sa to asi pred pol druha hodinou " .
Až teraz som si spomenul na tú streľbu v diaľke, pretože v tom čase sme už boli na ceste sem .
Dedinu sme obsadili bez problémov, až na to, že nás strašili slová, že sa nemeckí vojaci sem ešte vrátia. Veliteľ sa rozhodol, že v dedine ostaneme a pripravíme sa na príchod nepriateľa. Vedeli sme odkiaľ Nemci prídu a podľa toho sme rozostavili hliadky .
Padlým vojakom sme vzali známky zabalili ich do celty a vyniesli na blízky kopček kde bol cintorín. Medzitým richtár obce zohnal asi šiestich ľudí, starcov, aj mladšie ženy, ktoré začali kopať hroby.
Hlavné stanovište našej jednotky bolo postavené na dolnom konci dediny pri mlyne. Tu sme mali jeden ťažký guľomet, druhý bol osadený v okne Gasthausu na prvom poschodí, odkiaľ bol výhľad na celú dedinu, dvaja strelci boli na veži kostola odkiaľ aj pozorovali prístupovú cestu a možný príchod nepriateľa.
Nevedeli sme akými silami disponuje nepriateľ, ale z rečí hostinskej a richtára to mohla byť jedná motorizovaná jednotka, čo predstavovalo asi tridsať mužov za predpokladu, že nedostanú posily . Nás aj s mínometčíkmi bolo štyridsať, teda mali by sme si vedieť dať rady s takouto silou .
Sedel som na kope dreva a pofajčieval. Však aj čo sa tak vedelo robiť ? Čakať a čakať. Asi po pol hodine sa veliteľ rozhodol poslať prieskum, ale medzitým z kostolnej veže dávali znamenie, že na prístupovej ceste sa niečo deje .
Všetci sme spozorneli, nabili a odistili zbrane. Už bolo jasne počuť zvuk motorov a z lesa sa vynoril najprv jeden a potom aj druhý obrnený transportér, jedno nákladne auto a pred ním jeden motocykel . Naše mínomety mali zameranú cestu pred mlynom, takže keď sa dostali na pomyselnú čiaru naši začali páliť .
