Či chceli, či nechceli, deti sa stali súčasťou vojnového besnenia a na konci vojny o to viac. My šestnásťročný chlapci v područí levente za veľkej účasti vtedajšej Maďarskej vlády " Šípových krížov " na čele s Ferencom Szalasim sa stávame od decembra 1944 súčasťou obrovskej nemeckej vojenskej mašinérie, aj napriek tomu, že podľa vtedy platných zákonov sme vekom nezodpovedali vojenskej službe a už vôbec nie službe v cudzej armáde. Ale na výber sme nemali, jednoducho naši vlastní krajania nás do toho natlačili, predali nás ako dobytok a od 25.decembra 1944 sa stávame súčasťou vtedy ešte obrovskej Nemeckej armády . Nakoniec pôsobenie vo Wehrmachte skončilo pre mňa celkom dobre, až na zberný zajatecký tábor, kde som sa dostal po zajatí Američanmi, i keď osud mi aj tu doprial, veď som natrafil na priateľa, ktorý mi zachránil života a ako vycvičeného vojaka doporučil do US Army, takže fakticky pre mňa druhá svetová opätovne začala, ale tentokrát na strane spojencov.
Junge Panzer grenadiere Waffen SS 1945 - Bundesarchiv
Aj napriek tomu, že sa sťahujeme do základného tábora a nesieme troch zranených, ďalší traja idú po svojich, musíme byť na pozore, nepriateľ mohol byť hocikde a keby sme natrafili na väčšiu bojovú skupinu, tí by nás rozobrali do posledného bojaschopného vojaka .
Na potvoru, čo čert nechcel museli sme prejsť okolo podhorskej farmy, inak sme boli nútení ísť blízkou dolinou a nadchádzať si niekoľko kilometrov.
Veliteľ dal rozkaz zastaviť a asi dvadsať minút sme sledovali dianie na farme. Nakoniec rozhodol vyslať piatich na čele so skúseným seržantom : Bol som súčasťou tejto malej skupiny, ktorej úlohou bolo prekontrolovať farmu a zistiť, či sa tam nenachádza nepriateľ.
Jednoduchá úloha, ale pre nás veľmi ťažká.Kontrolujem si zbraň, granáty a muníciu, nabíjam ukoristenú pištoľ a ohmatávam nôž, ktorý mi visí vedľa poľnej lopatky . Všetko je na mieste, tak ako má byť .
Vybehujeme na blízku lúku a prískokmi sa snažíme dostať k najbližšiemu obydliu. Ak by bol pozorovateľ niekde v horných partiách domu, tak by nás už z okna musel zbadať, ale zatiaľ sa nič nedialo a tak sme usúdili, že pravdepodobne je farma čistá a bez nepriateľa.
Lenže keď sme sa dostali na úroveň kamennej maštale ozvala sa streľba z automatickej pušky , ale tak nepresná, že sme mali habadej času zaujať, čo najvýhodnejšie obranné postavenie .Streľbu sme opätovali .
Po chvíli streľba ustala a na dvore sa objavil gazda,muž stredného veku a bez praej ruky, ktorý s obrovským krikom a nadávkami sa valil do maštale, kde už tiež bolo počuť veľký krik a nadávky ženským hlasom: " ˇFahrst zum Teufel... " načo muž vbehol do maštale a pred sebou sácal nemeckého vojaka, pričom pušku hodil ďaleko pred neho.
Vojak zdvihol ruky nad hlavu, že sa vzdáva a invalid bez pravej ruky nahlas vykrikuje : "U nás už niet vojakov, u nás už niet vojakov, vzdávame sa " a obaja aj s gazdinou dvíhajú ruky nad hlavu . Ja s mojou Nemčinou rozumiem a tak hlasito prekladám spolubojovníkom o čo sa vlastne jedná.
Pochopili a ako prvý sa zdvíham z môjho obranného postavenia a mieriac puškou na vojaka sa snažím dostať, čo najrýchlejšie na miesto,kde stoja civilisti a mladík v nemeckej uniforme .
Vojakovi vyťahujem z vreciek všetko čo má pri sebe, odopínam brašňu s muníciou, beriem granáty, bajonet, lopatku .
Seržant sa neudržal a mladíkovi v nemeckej uniforme vrazil pažbou samopalu do brady tak, že ten odkväcol na zem .
Majiteľov farmy sa pýtam: " Máte tu ešte vojakov ? Máte u vás zbrane ? Kedy u vás boli naposledy nemeckí vojaci a koľko ich bolo ? Boli už u vás americkí vojaci ?"
A tak gazda invalid trasľavým hlasom hovorí a začína od konca :" Američania u nás ešte neboli a doposiaľ sme ich nevideli, vy ste prví. Nemeckí vojaci k nám chodia každý večer a noc a je ich od pätnásť do sto . Vždy nás oberú o všetky potraviny, dokonca aj prasatá im musíme zabíjať, manželka vždy radšej napečie chlieb pre dvadsať ľudí, pretože potom musí vypekať v nočných hodinách . Vojakov tu už nemáme, tento mladý," ukazujúc na zem, kde ležal nehybný vojak, " prišiel dnes ráno, vraj sa cez deň prespí a na večer, že pôjde svojou cestou. Zbrane taktiež nemáme, iba ja mám dve poľovnícke pušky.
" Včera o koľkej hodine a koľko u vás bolo vojakov ? "
Bolo ich asi tridsať a prišli niečo po ôsmej hodine večer " odpovedal gazda . Takto chodia vždy v tú istú hodinu ? Ako boli vyzbrojení ?
" Samopaly, pušky, dva guľomety,granáty, jeden ľahký mínomet a veľké množstvo munície . Boli ovešaný, ako stromček . Väčšinou chodia večer medzi ôsmou až desiatou, ale nemajú strach ani počas denného svetla . Jednoducho prídu si hocikedy a vezmú si hocičo a nik im v tom nezabráni a možno aj teraz nás pozorujú a moja rodina bude mať z toho len zle . Nechajte nás na pokoji, vy si odídete, ale my tu ostávame na furt, oni tu budú častejšie ako vy . "
Veliteľ sa pomrvil , ale nič na to nepovedal, asi preto, že to bola čistá pravda. Jednoducho lesy boli prepchaté nemeckým vojskom a dokiaľ nebude oficiálne vyhlásená kapitulácia, dovtedy tu bude vždy pravidelná armáda aj so svojou pruskou disciplínou .
Keďže sa s tým americká armáda nechcela zmieriť museli nastúpiť také jednotky , ako aj bola naša, to znamená vyhľadať nepriateľa a zničiť ho za každú cenu a tak chrániť si svoj týl .
Medzitým zbytok našej jednotky prešiel všetky priestory farmy a nič nenašiel až na ešte teplé bochníky chleba, ktoré gazdina piekla pre nočnú návštevu a teraz si ich vychutnávali naši chlapci ponúkajúc vštekých dookola .
Veliteľ mi ukázal, aby som s nim aj s gazdom išiel do šopy, kde vytiahol mapu a požiadal Nemca ukázať okolité zruby, senníky, horské chaty a búdy, kde sa očakávala prítomnosť nemeckých jednotiek.
Ja tlmočím do Nemčiny : " Wo sind einige Hauser ? Mark sie auf der Karte ! " Vojnový invalid na mape označil asi desiatku obydlí, kde by sa eventuálne mohlo nachádzať vojsko, náš veliteľ si na okraj mapy robil poznámky .
